Jste zde


Hraničné stavy II.
Robert Urgela

Vnútorné sebahodnotenie človeka funguje podvedome. Pokiaľ inštinkty človeka sklamú a nadhodnotí seba samého, rýchlo dosiahne svoje hranice a stáva sa konfliktným. Chcel by niečo dosiahnuť, získať, stať sa niekým, presadiť sa v niektorej oblasti, ale vnútornými podmienkami tomu nezodpovedá. Keď niet vo vnútri funkčného zabezpečenia, potvrdenia vonkajších želaní, vtedy sa človek neohodnotil v súlade so skutočnosťou. Ako keď napríklad niekto nereálne odhadne svoje možnosti a vylezie na konár, ktorý ho nedokáže udržať a zlomí sa pod jeho váhou. Podobne špatne odhadne svoje možnosti ten kto chce zodvihnúť bremeno ktoré je nad jeho sily, ten kto vypije viac alkoholu než znesie jeho vnútorné prostredie, ale aj ten kto chce získať srdce dievčaťa, ktoré ho odmietne ešte skôr než on otvorí ústa. Konfliktný bude i ten kto sa podujme študovať na škole, na ktorú nemá vnútorné predpoklady, ak sa uchádza o funkciu, ktorú nezvládne svojim charakterom. Konflikt je symptómom fázového stavu človeka, pri ktorom vzniká potreba korigovania vnútorného prostredia. Pre návrat do stavu rovnováhy je potrebné posunúť vnútorné hranice.

 

Svoje vnútorné možnosti posúvajú majstri bojových umení alebo mnísi trénujúci v kláštoroch, ktoré sú pre západ utajené. Pre trénovaného majstra nie je prekročením vnútornej hranice udržanie rozžeraveného predmetu v rukách, alebo odolávanie silným úderom a kopom, svojim telom, a pre niektorých ani prekročenie gravitácie pri levitácii.


Inštinktívne podvedomé sebahodnotenie je dôležité pre každého človeka. Podvedomé očakávanie výsledkov našich skutkov, priamo ovplyvňuje naše emócie a psychické nastavenie. Človek sa často precení smerom do vonkajšieho sveta. Pokiaľ sme sa však pudovo ohodnotili na menej, než sme schopný funkčne zabezpečiť, potom nás výsledky potešia. Napríklad v podobe výsledkov v športe, v práci, presadzovaní sa v konkurencii, výške honoráru , v tvorivých aktivitách, v úspechoch u opačného pohlavia...


Prirodzená skromnosť, jednoduchosť v očakávaniach, nevyžadovanie náročných podmienok pre život, prináša ovocie v podobe zapnutia stimulátorov aj tam, kde iní strádajú. V takomto prípade výsledky vyvolajú radosť nad očakávanie, kontakt bude radostný. Nebude trápenia z nedostatku, želanie mať ešte viac. Výsledky nad očakávanie zapínajú naplno stimulátory. Stimulátory sa môžu zapnúť aj na nie reálnom ale iluzórnom základe.


Jedného mladého muža zlákala reklama na stretnutie skupiny multilevel-marketingovej spoločnosti. Na stretnutí využili princíp zapínania stimulátorov zúčastnených na iluzórnom základe. Predstavovali najlepších a najúspešnejších členov spoločnosti. Možnosť postupu na vrchol hierarchického rebríčka bol lákavý. Úspešní s nadšením prezentovali svoje úspechy. Spomínaný mladý muž sám nadšený propagandou, s entuziazmom nakúpil niekoľko drahých lístkov, ktoré mal predať do ďalšieho stretnutia a získať tak nových členov. Po skončení stretnutia jeho emócie rýchlo vyprchali, keď zistil, že lístky nie je schopný nikomu predať.


Mať pocity šťastia, spokojnosti, potešenia, sa človek snaží získať aj na nereálnom základe - ilúzii. Objavenie sa záujmu o získavanie, zhromažďovanie cenností, je úsilím stimulovať svoju fyziológiu a emócie na stranu aktivity, šťastia, mobility.


Niekto sa zúčastňuje pretekov v športe, iný konkurzov na želané posty, súťaží krásy, výberových konaní alebo sa snaží o získanie prestíže, privilégií, postavenia a uznania s cieľom zapnúť stratené emócie. Snaha o kvantitatívny postup v podobe väčšieho, lepšieho, drahšieho auta, bytu, domu, nábytku, dovolenky, vyššej funkcie, lepších výhod... sú tiež symptómom o pudové stimulovanie fyziológie na abstrakcii.


Pokiaľ je ešte cieľ nedosiahnutý, ale jestvuje snaha, cieľ, túžba, tak stimulátory pracujú. Človek je schopný podľa miery dôležitosti určeného cieľa, svojej potencie, na ilúzornom, abstraktnom základe cítiť záujem , radosť, pozitívne emócie. Trvá to však len dočasne. Keď je vytýčený cieľ dosiahnutý, abstrakcia sa mení na konkrétno, už nie je potrebné ďalej stimulovať organizmus. Vtedy sa stimulátory vypínajú. V opačnom prípade by nastala patológia. Táto automatická reakcia sa u človeka zapína reflexívne. Po dosiahnutí vytýčeného cieľa sa zapína mechanizmus nasledovnej fázy: oceňovania, zrátavania úspechov, a želania odpočinku. Z aktívnej fázy prechádza do pasívnej.


Mnohí poznajú zo životných skúseností, že keď dosiahli určitý cieľ, napríklad získali pracovné miesto o ktoré stály, oženili sa alebo vydali, ukončili štúdium na ktorom im záležalo, kúpili si nové auto, ap. nastala realizácia želaného cieľa, tak sa niečo zmenilo vo vnútri. Po konkretizácii predstavovaného a želaného, nastalo zovšednenie, strata silných pocitov, ktoré pred realizáciou boli prítomné. Postupne sa takto stráca schopnosť zapínania svojich stimulátorov.


Želanie úspechu, snaha presadiť sa v konkurencii, ambicióznosť a potreba postupovania v lineárnom rebríčku má ešte jeden dôsledok. Po dosiahnutí uznania, postupu v kariére, získaní výhod a prestíže, nastáva pociťovanie tlaku tej kategórie, ktorá chce takisto postúpiť: konkurencie. Objavujú sa strach, obavy, o stratu získaných výhod a postavenia. Začnú prevládať obranné reakcie. Pohľad na ostatných z pozícii vyššie stojaceho je symptómom tejto reakcie. Dosahovanie cieľov, získavanie z vonkajšieho sveta, nemôže poskytnúť pocit trvalého šťastia, naplnenosti života, optimizmu. Človek zameraný na formovanie a podriaďovanie okolia, sa stáva strádajúcim, trpiacim, túžiacim po lepšom, vyššom, cennejšom, ktoré potom začína oceňovať a ochraňovať, brániť. Takýmto spôsobom nikto nepostupuje v živote ďalej. Ježiš slovami : "Kto sa povyšuje bude ponížený", hovorí o konfliktnosti človeka. Postupovanie medzi cieľmi je budovaním lineárnej hierarchie. Rozvoj po vertikále ochudobňuje. Je tomu tak, keď si želáme zmenu od horšieho k lepšiemu, keď sa chceme stať niekým mimo seba samého, alebo keď dávame za vzor autority, a iných pri tom podceňujeme, vždy keď niečo vyzdvihujeme a zároveň iné odmietame.


Takýto postup v spôsobe myslenia a jednania, zužuje objem životného priestoru. Takýto človek nebude schopný vnímať s otvorenými očami a ústami , žasnúť nad niečím so zadržaným dychom, byť nadšený ako malé dieťa. Len v nekonfliktnom rozpoložení, kedy sa nachádzame v jednote so sebou samým, sme schopný byť v plnom kontakte: počúvať so záujmom, byť v úžase, obdivovať, rozprávať sa s potešením, prijímať bez obmedzení. Mimo hraničného stavu človek nepozná, nevie, necíti svojimi inštinktmi, ako má ohraničiť, nepozná ako obmedziť, stavať prekážky. Človek nevie ktorý názor je správny a nesprávny, dobrý a zlý. Prirodzene uznáva rovnoznačnosť názorov. Všetky sú rovnocenné a hovoria o nositeľovi, jeho stave a charaktere. Nekonfliktný človek je mlčanlivý a veľkodušný. Nepotrebuje slová, lebo nemá potrebu dokazovania a presvedčovania. Niet uňho teórií, koncepcií, schém, pravidiel. Nachádza sa v obtekajúcom, mäkkom , pružnom, stave, v ktorom u človeka fungujú silné adaptačné mechanizmy. Je pripravený prijímať v stave otvorenia, dobré aj zlé, bez pripútaností a pripravenosti na filtráciu.


Niet výberu a selektovania na dve strany. Keď sa dokážeme stať nikým a ničím, objavuje sa umenie neprítomnosti poznania. Môžeme sa stať čímkoľvek, ale pritom zostávame sami sebou. V jednote rôznorodostí sa objavuje rovnocennosť. Človek prijíma s radosťou všetko a každého, víťazstvo aj porážku.


Nie je tomu dávno, čo som sa vrátil z letného tréningového tábora v litovskom Kaunase. Je tam bežné, že v priebehu dňa prší aj viackrát denne. Prvý deň som s myšlienkou príliš nezmoknúť a vyhnúť sa tak možnému prechladnutiu, rýchlo bežal v daždi z ubytovne do telocvične. Skromná a neudržovaná ubytovňa, s hrdzavými sprchami s opadanou omietkou, jednoduché, skromné jedlo, v prvom momente vyvolávali znechutenie. Po prvých dňoch tréningu na stranu zosilnenia adaptačných mechanizmov sa začal meniť aj vonkajší svet. Dážď prestal vadiť a stal sa stimulujúcim a príjemným, jedlo chutilo výborne a stačilo ho málo, sprchovanie po tréningoch sa stalo príjemným zážitkom, aj v studenej vode. Napríklad kamienok ktorý sa mi na ceste dostal do topánky, na moje počudovanie nevyvolal odmietavú reakciu. Uvedomil som si ho, ale nevadil. Keď som ho napokon vyhodil z topánky, bolo to zo zvyku starej reflexie. Problémy, alebo nedostatky sú pre človeka skúšobným kameňom. Ukážu či je človek schopný a do akej mieri je schopný, nastoliť opätovnú rovnováhu smerom zvnútra.


Pokiaľ by z vonkajšieho sveta, každý chcel brať a dostávať len svoje, iba to čo mu prináleží, na čo má splnené vnútorné predpoklady, nebolo by v živote človeka strádania, disharmónie, konfliktov. Podobne ako každý žije práve svoj život a nie život niekoho iného. Každý vidí len svojimi očami, počuje svojimi ušami...Okolie vníma prizmou svojho nazerania, vo svete hľadá svoj odraz, ako v zrkadle. Či dosiahne svoje hranice, kedy a ako ju dosiahne, to závisí od množstva - objemu konkretizácie. To znamená: čo už získal a načo je stavaný vo svojom vnútri. Záleží na súlade. Pokiaľ niekto chce viac než je mu vnútorne dané, vzniká disproporcia. Nikto si však nekladie otázku, či je vnútorne spôsobilý prijať zo života viac, ale naopak každý sa rád nadhodnocuje a chce brať viac než načo je schopný.


Človek sa stáva hraničným. Takýto človek veľmi citlivo reaguje na názory a javy, ktoré sa nezmestia do rozsahu jeho chápania. Svoje hranice v spôsobe myslenia si inštinktívne, veľmi úzkostlivo stráži. Obmedzené sú aj jeho možnosti fyziologických reakcií, emócie ktoré je schopný prežívať a nastavenie psychiky. Sťažujúci sa , alebo kritizujúci, hnevlivý, konfliktný človek, nebude nikdy cítiť na duši sviatok, radosť bez príčiny, ľahkosť bytia, či potešenie z kontaktnosti. Jeho hlavným problémom je v skutočnosti: on sám, stavanie vnútorných mantinelov, prekážok. Objavením sa vnútornej hranice vzniká rôznorodosť patologických stavov. Vytváraniu prekážok sa venuje intelekt. Ten sa v dnešných časoch rozrástol do takej mohutnosti, že získal dominantné postavenie nad ostatnými funkciami človeka.


Našimi nepriateľmi sú naše obranné reakcie, ktoré ohraničujú život, ako v telesnosti, tak aj vo fyziologických funkciách a v emocionálnych parametroch. Obranné reakcie zapíname nechtiac, mimovoľne, reflexívne. Chod západu, je prekonávať prekážky bojom, zničiť mikróby, presvedčiť ostatných na svoj názor, prispôsobiť a podriadiť okolie sebe. Je to výsledok aktivity obranných mechanizmov človeka. Takýto človek má prirodzene nadvihnuté plecia, vtiahnutý krk, spustený hrudník a podľa intenzity jeho reflexu uzavretia je zhrbený.


V stave východného svetonázoru nastáva aktivácia adaptačných mechanizmov, kedy sa človek prispôsobuje zmenám vonkajšieho prostredia, obteká prekážky a mení svoje vnútorné prostredie podľa meniacich sa požiadaviek. Telo sa pritom prirodzene vyrovnáva, hrudník sa rozširuje a nadvihuje, plecia sa rozťahujú a spúšťajú, chrbtica sa oslobodzuje a vystiera. Životaschopnosť sa zväčšuje.


Dosahovaním svojich osobných hraničných stavov nastávajú skutočné problémy človeka . Postavením vnútornej hranice, vyčerpáva potenciu svojich fázových funkcií. Vtedy narazí na prekážku, ktorú nie je možné riešiť prostredníctvom tejto fázy, no pritom sa bude snažiť všetkými silami riešiť problém prostriedkami svojho nazerania. Pokiaľ nebude schopný zmeniť sám seba, prejsť svojimi funkciami, psychikou, fyziológiou, atď. do ďalšej fázy, nastáva dysbalancia a postupná patológia človeka. Z hľadiska emócií sa uňho objavujú pocity nepohodlia, negatívnych emócií, za ktoré obviňuje vonkajší svet. Z pozície životných funkcií nastáva ich zužovanie, skracovanie amplitúd, pričom človek stráca pozitívne emócie. Každá obranná reakcia vypovedá o hraniciach jeho nositeľa a obmedzuje jeho životný priestor.


Podobne ak sme sa pri páde bolestivo zranili, vypovedá to o hraniciach na kontakte vnútorného a vonkajšieho prostredia, kde nastala nekontaktnosť. Symptómom prekročenia našich možností, podľa danej intenzity a miery, je pocit nezdaru, neúspechu, alebo bolesť, modrina, pohmoždenina, zlomenina. Tréningom sa tieto hranice môžu posúvať.


V oboch prípadoch nekontaktnosti, či v psychickej alebo fyzickej podobe, sa objavila prirodzená obranná reflexia človeka, ktorá spúšťa sťahovanie medzibunkových spojení organizmu. Takéto stláčanie vnútorných orgánov a silových spojení medzi bunkami, je sprevádzané sťahovaním prednej jinovej strany tela. Človek odchádza z kontaktu s vonkajším svetom, ktorý mu začína vadiť. V stave sebastláčania, však nie je možné dlhodobo existovať bez poškodenia organizmu. Pokiaľ sme dosiahli svoj hraničný stav, a strácame súlad s okolitým prostredím, odchádzame z kontaktu s vonkajším Vesmírom, zapína sa obranný mechanizmus srdcovo-cievneho systému. Aby nevznikali nadhraničné stavy stiahnutia, cievny systém kontroluje vnútorné prostredie organizmu. Keď napätie vnútorných väzieb narastie do neúnosnej miery, srdce automaticky pošle na miesto zvýšeného napätia v proporcionálnej miere krv, aby uvolnil vnútornú kompresiu. Pokiaľ stiahnutie medzibunkových silových polí je trvalého charakteru, cievny systém sústavne rozširuje kapiláry vo svaloch, na zníženie ich tonusu. Človek sa stáva vo vonkajšom svete slabým, malátnym, nevýkonným. Funkcia srdcovo-cievneho systému je reflexívna. Srdce prostredníctvom cievneho systému monitoruje organizmus - prijíma informácie o stave každej časti tela a zároveň posiela informácie prostredníctvom venózneho systému do každej bunky. Rozširovanie ciev a príliv krvi je obrannou reakciou jinového charakteru, to znamená uzatváracej povahy druhého stupňa, stavom pasivity.


Pokiaľ dôjde k intenzívnemu, hraničnému stiahnutiu týchto spojení, ako obranný mechanizmus sa naše cievy začnú rozširovať. Ak je však príliv krvi do miesta najväčšieho stiahnutia silný, vznikajú modriny, opuchy, krvácanie. Tomu však vždy predchádza silný signál na skrátenie silových polí medzi bunkami. Napríklad pri silnom hneve, ktorý ovládne človeka, sa mu prudko nahrnie krv do hlavy, podľa intenzity až do takej miery, že môže nastať mozgová cievna príhoda. Alebo ak je pri poranení silná hranica v charaktere človeka, rana sa nebude hojiť, bude dlho otvorená, alebo hnisavá, nakoľko krvný obeh bude dlho diferencovať miesto poranenia.


Ako smer podporujúci rozvíjanie životných funkcií je aktivácia sťahovania medzibunkových spojení. Pri tréningu je možné rozvíjať vlastnosti umožňujúce zrušenie bolestivého signálu. Pokiaľ sa pri prekážke objavia pocity strachu, či pochybnosti, čo sú jinové nástroje pasívneho charakteru, človek stráca kontaktnosť, znižuje sa jeho výkonnosť, činorodosť. Želá si oddychovať, uzatvára sa do seba. Na signály otváracieho charakteru: poď von , na návštevu, prejdeme sa, ap. bude reagovať s nevôľou, podráždene.


Po dosiahnutí hraničného stavu aktívnej fázy, nastáva silné stláčanie vnútorných orgánov, a stiahnutie medzibunkových spojení organizmu. To spúšťa obrannú reakciu, pri ktorej srdcovo-cievny systém posiela krv do potrebných miest, na uvoľnenie napätia. Rozšírenie ciev je proporcionálne intenzite predchádzajúceho stiahnutia.


Tu sa objavujú pocity malátnosti, únavy, želania oddychu, relaxu, lenivosti. Človek si želá vypnúť, odkladá svoje povinnosti, vyhýba sa aktivitám. Aby nedošlo k nadhraničnému stiahnutiu, srdce posiela krv do miest kde sme sa udreli, podvrtli si kĺb, zlomili kosť, nadmieru stlačili niektorý vnútorný orgán, niekde vyvolali bolestivý signál. Rozšírenie ciev slúži na odobratie tohto signálu. Svoju obrannú funkciu srdcovo-cievny systém plní aj pri hraničnom stave spôsobenom vnútornou príčinou. Napr. ak sa nás zmocní intenzívny pocit zúfalstva, hnevu, alebo ak sa rozčúlime. Sú to symptómy strácania kontaktnosti s vonkajším prostredím, odmietania, stavania prekážky. V takomto prípade po prudkom stiahnutí, vnútorných väzieb, nastáva fáza zmäkčovania, vnútorného formovania prostredníctvom rozšírenia ciev.


Plnohodnotne vykonávať aktivity v tomto stave nie je možné a znamená to pre organizmus patologický chod, sebadeštrukciu. Z hľadiska harmónie a rozvoja, je potrebné prejsť cez fázu pokoja a potom nastoliť opäť režim aktivity.


Reflex prechodu do pasívnych fáz je možné odbúrať, zmeniť, posunutím hraníc, kedy sa obranné mechanizmy majú zapnúť. Dosiahnutie a prekročenie hraničného stavu je impulzom na okamžité stiahnutie medzibunkových priestorov v organizme, lokálne alebo celkove. Aby organizmus neprekročil svoje možnosti, cievny systém reaguje obranným mechanizmom - prílivom krvi. Dosiahnutie svojich hraníc v sociálnych kontaktoch, signalizuje konflikt, spor, neschopnosť udržať kontakt. Zosilnený prítok krvi, lokálne alebo celkove, oslabuje organizmu z pozície fyzického tela. Niekedy, keď už nie sme schopný udržať aktívnu fázu, ale naďalej mechanicky vykonávame určitú prácu, namáhame sa, objaví sa točenie hlavy od vyčerpania. Pri pokračovaní aktivity v protikladnej, pasívnej fáze, sa bude naša únava a točenie hlavy, prílivom krvi zosilňovať. Ak cvičíme, beháme a pritom sa ozve náš zrýchlený pulz, prudko sa zadýchame, začala obranná reakcia rozšírenia ciev, aktivuje sa meridián pľúc, čo znamená druhú fázu uzavretia. Pokračovať v aktivite, znamená vnútorný boj. Hranice, keď už nie sme schopní držať aktívnu fázu, sa objavujú vždy, keď narazíme na prekážky : oponenta v názoroch, vyčnievajúci konár o ktorý sa potkneme, nadhodnotenie svojich možností. Vo vnútri postavíme múr, ktorý nás zablokuje : bojíme sa ozónovej diery, ťažkých kovov v potravinách, prechladnutia v daždi, znečistenia vzduchu, že nezvládneme pracovné úlohy...


Na túto fázu čakajú vírusy, ktoré z potenciálneho stavu pasivity, začínajú ožívať a môže začať aj ich transport v organizme cievnym a lymfatickým systémom. Predovšetkým, pokiaľ daná fáza nenastúpila harmonicky, v podobe nočného spánku, alebo ako zaslúžená etapa, po úspešnej aktivite predchádzajúcich fáz. V pasívnom režime sa dlhodobo hoja, alebo hnisajú, rany, prípadne zostávajú otvorené, nakoľko zosilnený prítok krvi miesto poranenia neustále diferencuje. Za takýchto podmienok sa pomaly hoja aj zlomeniny, odreniny, pohmoždeniny. Množstvo ochorení sa stáva chronickými, na rôznych úrovniach, podľa intenzity stavu a charakteru uzavretia.


V tejto fáze nastáva vnútorné diferencovanie, zmäkčovanie, ktoré je potrebné na vnútornú reorganizáciu, pri nástupe choroby, patológie. Starí rodičia inštinktívne liečili prvú fázu nastupujúcich ochorení napr. horúcim čajom a prostriedkami na prehĺbenie útlmu, čo je v súlade s nástupom uzavretia. Ale pri dosiahnutí hlbokého hraničného stavu pasívnej fázy, už začali podávať prostriedok na zosilnenie otvorenia napr. acylpirín. Súčasná medicína sa však choroby snaží potláčať, vedie proti nim boj. Prostredníctvom medikamentov zapína obrannú reflexiu organizmu - fázu útlmu vonkajších funkcií a aktivizuje rozšírenie cievneho systému. Prostriedky na otvorenie však potom nepoužíva. Mechanizmus prechodu z pasívnej do aktívnej fázy človek západu nerozvíja v sebe už po celé generácie. Problémom preňho je vyviesť sám seba späť do aktívneho režimu. A takýmto nástrojom je tréning medzibunkových spojení, ktorý je syntézou umení rozvíjania Qi východných kláštorov, indickej a tibetskej jógy, umenia jakutských šamanov, a aeróbnych aktivít západného charakteru.





Hodnocení článku:

Hodnocení: 
0
Zatím nehodnoceno

Robert Urgela

Zaměření:

Syntéza umení kláštorov východného typu v ich pôvodnom význame: Stimulácia 7 opôr, Meridiánový Qikung, mnohopolárna jóga, reflexoastrológia Ťan šanu, sttimulácia osobným pulzom.

Kontakt:

0902810777, aoum@atlas.cz

www.7pilierov.wz.cz/specialnekurzy.html

Web: http://www.7pilierov.wz.cz

Telefon: 0902810777



Další články autora
více