Morské panny - láska na prvé vynorenie II.
Denisa Fulmeková

KTO VIDEL MORSKÚ PANNU?
V existenciu morských panien verili po dlhú dobu aj vzdelaní ľudia. Plínius vo svojom diele Historia naturalis v 1. storočí opisuje ich telá, "že sú naozaj také, ako ich zobrazujú maliari na svojich obrazoch, len (...) sú trocha drsnejšie a šupinatejšie, a to aj v miestach, kde pripomínajú ženu." Morské panny sa tiež vyskytovali ako živočíšny druh v niektorých zoologických atlasoch a v období zámorských objavov čerili hladinu oceánu rovno pred očami námorníkov. Títo očití svedkovia (ktorí na ne narazili napríklad vo vodách okolo ostrovov Británie, východnej Indie, Bornea alebo v Severnom mori) ich však popisovali rôzne. Jeden spomínal snehobielu pleť a čierne vlasy, ďalší tvrdil, že "jeho" morská panna mala namiesto vlasov akési modré pruhy, iný so zdesením popisoval rovno príšeru pripomínajúcu úhora, ktorá vydávala čosi ako myší piskot. Autori jednej z najkomplexnejších kníh o mýte morskej panny, Benwell a Waugh (ktorá však vyšla ešte v roku 1961) popisujú detailne okolo päťdesiat takýchto očitých svedectiev!

Tento fenomén si však o čosi neskôr žiadal rukolapnejší dôkaz ako možno iba domýšľavé historky vyčerpaných námorníkov. V osemnástom storočí sa začali v európskych mestách na výstavách objavovať rôzne druhy "jedinečných" kostier morských panien. Najviac týchto exponátov pochádzalo údajne z vôd Škótska a na exhibícii v New Orleans vystavovali úlovok s Aspinwallskej zátoky, ktorý mal vraj pôvodne svetlé vlasy, na rukách orlie pazúry a od pásu nadol už len šupiny, plutvy a chvost. Výrobcom týchto morských panien boli údajne Japonci, ktorí ich zostavovali z kostier malých opíc a sušených rýb. No napriek tomu, že išlo zjavne o podfuk a navyše tieto scvrklé napodobeniny vyzerali dosť nechutne, vyvolali neočakávaný boom tohto artiklu. V polovici devätnásteho storočia vypchaté morské panny patrili k dekoru lepších domácností a zdobili aj interiéry kaviarní a pubov.

Veľký povyk okolo morskej panny narobil v tomto období istý Phineas Taylor Barnum, chýrny zberateľ a vystavovateľ bizarností. Pre svoje obchodné zámery šikovne zmanipuloval tlač a urobil jednej z napodobením takú reklamu, že všetky pochybnosti a znechutenie z predchádzajúcich falzifikátov akoby ani neexistovali. Barnumovi sa podarilo podstrčiť novinám celú sériu článkov o vymyslenom prírodovedcovi dr. Griffinovi, čerstvom vlastníkovi skutočnej morskej panny polapenej pri ostrovoch Fidži. Dr. Griffin, vedec na študijnej misii v Južnej Afrike, sa celkom náhodou vydával práve so svojím pokladom do New Yorku. Imaginárny doktorko však najprv robil s pannou drahoty, než ju, och, poklad prevzácny!, dovolil Barnumovi vystaviť.

Barnum ju však nevystavil vo svojom Americkom múzeu, ale s poznámkou, že morská panna bude vystavená iba po dobu jedného týždňa, ju umiestnil v koncertnej sále na Broadwayi. Vyprahlé obecentstvo túžiace vidieť senzáciu z Fidži sa rátalo na tisícky. Čo na tom, že po tomto týždni preniesol Barnum pannu do svojho múzea. Zisk bol fantastický a ako sa ukázalo, barnumská reklama má čosi do seba.

JENNY HANIVEROVÁ
V roku 1928 sa v tlači objavuje v súvislosti s morskou pannou článok austrálskeho ichtyológa Gilberta Whitleya, ktorý jej neváha udeliť meno i priezvisko hodné priam hollywoodskej hviezdy: Jenny Haniverová. Toto meno sa okamžite uchytilo a vďaka médiám o chvíľu vedelo aj malé dieťa, že Jenny Haniverová je morská panna. Pán Whitley si však Jenny Haniverovú nevymyslel, pretože toto meno rezonovalo dejinami fantaskných kreatúr už dávnejšie

V stredoveku sa spájalo skôr s tajomnými dráčikmi, ktoré popisuje Hieronymus Cardanus, taliansky matematik a fyzik zo 16. storočia ako "dvojnohé bytosti s veľmi malými krídlami, ktoré sú sotva schopné lietať, s malou hlavou podobnou hadej, jasnej farby, bez akéhokoľvek peria či štetín". Tieto kreatúry mali vraj rozmery menšieho králika. Názov Jenny Haniverová sa však týkal ani nie tak živočíšneho druhu súdobých beštiárov ako skôr označenia falzifikátu ako takého. Jenny Haniverové, vlastnoručne ulovené morské panny ponúkali aj piráti, ktorí ich zhotovovali z raje, veľkej plochej ryby. Ich know-how však neostal utajený: na celú operáciu bolo treba najprv chytiť menšiu raju a potom s fortieľom vyformovať jej bočné plutvy a takisto chvost do žiadúcej pôsobivej pozície.

Kusom povrazu sa podviazala hlava, aby toto miesto neskôr pripomínalo krk a veľdielo sa nechalo sušiť na slnku. Následná exktrakcia materiálu priniesla pozoruhodné zmeny: výrazne vyčnievajúce čeľuste začínali pripomínať čosi medzi nosom a ňufákom, nosné dierky sa ponášali na oči (prikrášlené kváziriasami z dostupných materiálov) a plutvy zasa skrížené paže. Hotovej Jenny Haniverovej sa potom kde-tu umelecky poťupkalo po tele štetcom, namiesto šiat sa zaodela do konzervačného náteru laku či fermeže a za nemalú sumu sa potom ocitla na výslní trhoviska senzácií.

OCHECHULE ÚBOHÉ...
Bájnu existenciu morských panien vysvetľujú mnohí vedci ako dôsledok istých vonkajších podmienok, ktoré pripravia pôdu pre vznik tvora, čo bude symbolicky naznačovať nezodpovedané otázky. Keď sa potom mýtus stretne s realitou, ako to dokazujú početné svedectvá o zahliadnutí morských panien, je zrejmé, že pravdepodobne ide iba o skreslené vnímanie zážitku stretnutia s nejakým skutočne žijúcim zvieraťom. Šíky vedcov teda urputne hľadali vo faune živočícha, ktorý by mohol byť reálnou substitúciou morskej panny, až sa napokon zhodli, že kandidátom číslo jeden je lamatín širokonosý (lat. Trichechus manatus), prezývaný aj morská krava.

Lamatín je cicavec, má teda prsné bradavky. Jeho telo vyúsťuje do podoby rybieho chvosta. Vyskytuje sa v tropických oblastiach západnej pologule a vo vodách západnej Afriky (čo teda videli tí, ktorí sa plavili inými vodami, vari morskú pannu?), je mierumilovný, nikoho netopí a väčšinu času sa iba lenivo pasie na vodnom rastlinstve. Okrem toho ani zďaleka nepripomína nejakú osudovú krásku: má riedke chlpy, zavalité telo a vydáva chrápavé chrochtanie... Lamatíni sa pôvodne spolu so svojimi príbuznými - dugongami (morskými prascami) ocitali v zaradení povedľa veľrýb, napokon si však vydobyli samostatný rad cicavcov Sirenia, čiže sirény alebo aj - ochechule..

Inou kapitolou zo života lamatínov je fakt, že im kvôli ľudskej bezohľadnosti hrozí vyhynutie. A tak možno iba smutne skonštatovať, že zatiaľ čo si človek démonizoval lamatína z radu ochechúľ ako bytosť usilujúcu mu o život, vyplienil úbohé vodnomilné tvory takmer nadoraz práve on sám.