Najtichší čas roka
Gorimir

Onedlho zapálime na adventnom venci ďalšiu sviecu. Ďalší krok ku svetlu. Priblížia sa Vianoce - opäť o jednu nedeľu. Čo však tento čas znamená? Odkiaľ sa vzala tradícia štyroch nedieľ čakania na Kráľa kráľov? Je čas premýšľania, hĺbania , najtichší čas roka, vždy, keď sa približujú sviatky Narodenia. Nuž ponúkam Pútnikom toto zastavenie...

Mystika času

"Vzácny čas k nám prišiel, v ktorom Kristus zišiel
z nebeského trónu na zem biednu dolu,
človeku On vrátil raj, čo Adam stratil."

(Evanjelický spevník, pieseň číslo 30)

Pozorujúc vlastnú skúsenosť mestského človeka 21. storočia závislého od technických výdobytkov a pohodlia, ktoré poskytujú podmienky pomerne civilizovanej strednej Európy akosi zabúdam na tajomstvo času. Písať o čase, ktorý sa nepohybuje po priamke s presne vymedzenými úsekmi - sekundami, dňami, rokmi - ale hoci po nekonečnej špirále je síce možné, ale už to zaváňa starinárstvom, kriesením starého sveta. Sveta, ktorý už umrel a z ktorého len kde-tu ostali zdrapy v podobe spomienok najstarších pamätníkov. A predsa - aj v dobách, keď sa banka stáva dôležitejšou ako chrám, keď trhovisko nepomáha človeku prežiť, ale človek udržiava pri živote trhovisko, aj v týchto dobách sa občas usiluje do ľudského vedomia prepašovať koleso obnovy sveta. Hoci sa už nikdy nevráti voda, ktorá raz odtiekla, človek, ktorý raz umrel, dom, ktorý raz spadol, vždy sa znovu a znovu presviedčame o tom, že svet sa neprestal krútiť... Nerozhodol sa, že zmení druh pohybu.

S pravidelnosťou božského hodinového stroja sa obnovujú rozostavenia hviezd na oblohe, do ktorých tu či tam vstupujú nepredvídateľné udalosti. Raz za čas zažiari jasná hviezda, ktorú nikto nečakal, iné hviezdy zas hasnú, skrývajú sa nášmu zraku. Tieto nečakané zmeny ukazujú, že je všetko v poriadku, svet žije, nestuhol vo vychodených koľajniciach. No posolstvom tohto divadla je pravidelný návrat, večný kolobeh. Jeho prvým priblížením najbližším očiam človeka je pohyb Slnka a striedanie ročných období. V dávnejších dobách si naši predkovia závislí od pôdy a rytmu usínania a znovuzobúdzania sveta uvedomovali význam tohto rytmu oveľa viac, než my dnes. A Slnko pozvali do svojich životov. S radosťou vítali nový prírastok do rodiny či hospodárstva a v tichosti sa lúčili s blízkymi odchádzajúcimi na večnosť. A podobne aj okamih zimného slnovratu - najdlhšiu noc v roku - bol pre nich okamihom s dvomi tvárami: tiché doznievanie roka, vďaka za úrodu a vyrovnávanie sa so stratami na jednej strane, radostné očakávanie príchodu Slnka na strane druhej. A keď Slnko - kráľ napokon prišiel, vystrojili mu oslavu...

Tradícia čakania Príchodu

"Bože Otče, láska večná, buď Ti vďaka presrdečná,
že si v naplnenom čase poslal Syna k našej spáse."

(Evanjelický spevník, pieseň číslo 5)

Krátko po začiatku nášho letopočtu sa do Európy začalo šíriť nové učenie - kresťanstvo. Donieslo nové chápanie človeka, ktoré však väčšina ľudí prijímalo len ťažko. Veľmi rýchlo sa ukázalo, že v tej podobe, ako ho doniesli prví apoštoli z Jeruzalema, nemá veľkú šancu na rozšírenie. Navyše po tom, ako sa stalo štátnym náboženstvom v Rímskej ríši, bolo potrebné urobiť opatrenia, aby sa kresťanský kult zblížil s pôvodným, spojeným s roľníckym kolobehom. Pôvodne (približne prvé tri storočia) kresťania slávili len dva sviatky v roku - v prvom rade Veľkonočná nedeľa a neskôr aj Zjavenie Pána - pripomenutie udalosti pri krste Ježiša v rieke Jordán, o ktorej hovorí evanjelista Lukáš:

"A sstoupil Duch svatý v tělesné způsobě jako holubice na něj, a stal se hlas s nebe, řkoucí: Ty jsi Syn můj milý, v toběť mi se zalíbilo." (Lk 3,22)

No ako protiváha voči rímskym slávnostiam slnovratu - saturnáliám - sa od 4. storočia začala objavovať slávnosť božského Narodenia (Vianoce). Súvislosť s "narodením Slnka" je zjavná - Ježiš ako Vykupiteľ predpovedaný Starou zmluvou mal byť "Slnkom spravodlivosti" (Malachiáš 3,20) a Svetlom sveta (Ján 8,12). Na horlivú snahu o rozšírenie tohto sviatku však bol ešte jeden závažný dôvod: cirkev bojovala proti ariánskemu učeniu, podľa ktorého Ježiš bol len súčasťou stvorenia (nebol teda Bohom). Ariáni neprijímali nicejsko-carihradské vyznanie, podľa ktorého Ježiš "za nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z Nebies," pričom bol "splodený, nestvorený, jednej podstaty s Otcom". Oslava jeho narodenia v ľudskej podobe, ktorú na seba vzal, mala najnázornejšie vystihnúť toto tajomstvo.

Takto chápaná oslava Narodenia sa však nezaobišla bez dôkladnej prípravy. Preto je pochopiteľné, že už nedávno po zavedení osláv Vianoc do prostredia kresťanskej cirkvi vznikla potreba vymedziť čas na prípravu, očakávanie. Táto doba dostala názov "adventné obdobie" - z latinského adventus, čo značí "príchod". Najprv, na konci 4. storočia, sa adventná doba začala dodržiavať v južnej Gálii (Francúzsko) a v Španielsku. Neskôr sa rozšírila na Britské ostrovy a ďalej do Európy. No kým v Ríme šlo spočiatku výlučne o radostnú prípravu na Vianoce v trvaní niekoľkých dní, v galikánskych a keltských zboroch sa kládol dôraz na pôst a meditatívne prežívanie. Tomu zodpovedalo aj trvanie adventu. Na začiatku stredoveku sa v keltských a galských (francúzskych) oblastiach advent začínal už sviatkom Sv. Martina a trval 40 dní - končil sa v deň Zjavenia Pána, teda 6. januára. Tým sa predvianočný pôst dostal na úroveň veľkonočného - nielen vonkajším, rituálnym rámcom, ale aj významom. Ten sa prejavil aj v rozhodnutí, ktoré prijala ako prvá keltská cirkev - totiž umiestniť do predvianočného obdobia aj začiatok cirkevného roka. Dovtedy boli za začiatok roka považované Vianoce; keltské zbory však určili za začiatok roka sviatok evanjelistu Matúša podľa kalendára, ktorý používala východná cirkev, teda na 16. november. Napokon, po tom, ako pápež Gregor Veľký v 6. storočí rozhodol, že adventu bude trvať 4 nedele (toto rozhodnutie neskôr, v 11. storočí potvrdila Orleánska synoda), sa postupne za začiatok cirkevného roka začal považovať začiatok adventu, teda prvá adventná nedeľa.

Súčasná podoba adventnej prípravy sa opiera tak o dedičstvo Ríma (radostné očakávanie príchodu Krista), ako aj o galikánsku vážnosť spojenú s pestovaním striedmosti (pôst), rozjímania a pokánia (grécky výraz pre pokánie - metanoiá znamená vlastne "zmena zmýšľania"). Liturgia sa preto v dobe adventu slúži v rúchu fialovej farby a na oltári chýbajú kvety - fialová je totiž farbou dôstojnosti, vážnosti, ale aj tajomstva a mystiky. Tmavšie odtiene fialovej vyjadrujú v symbolike farieb túžbu po svetle, večnom živote. Výnimkou je tretia adventná nedeľa, keď sa používa jasná ružová farba ako vyjadrenie radostného očakávania. Aj liturgické spevy odrážajú tieto dva korene adventnej tradície. Chválospevy Gloria a Te Deum sa vynechávajú podobne, ako v pôstnom období, ale radostné volanie Aleluja! sa spieva.

Pre advent typickým, dnes po dlhých rokoch zabudnutia postupne obnovovaným cirkevným zvykom boli takzvané roráty. Sú to ranné mariánske bohoslužby; zvyčajne sa začínali okolo šiestej ráno. Ich názov pochádza zo začiatočných slov verša z proroka Izaiáša:

"Rorate caeli desuper et nubes pluant iustum, aperiatur terra et germinet salvatorem et iustitia oriatur simul ego Dominus creavit eum."

- - -

"Rosu dejte nebesa s hůry, a nejvyšší oblakové dštěte spravedlnost; otevři se země, a ať vzejde spasení, a spravedlnost ať spolu vykvete. Já Hospodin způsobím to. (Izaiáš 45, 8)"

Na roráty chodili celé rodiny, a to spravidla každý deň. Obraz otcov prešliapávajúcich cestu v snehu nasledovaných deťmi a matkami, ktoré často niesli najmenšie deti na rukách patrí k spomienkam mnohých ľudí aj na Slovensku. Niesli si so sebou lampáše so sviečkami, pretože to mohlo byť len toto svetlo, ktoré malo osvetľovať vnútro kostola. Izaiášove verše, ktoré dali týmto ranným omšiam názov, sa pôvodne spievali ako introitus - úvodná antifóna otvárajúca slávnostnú bohoslužbu na 4. adventnú nedeľu. Neskôr, v 16. storočí zložili vo Francúzsku na motívy tohto verša pieseň, ktorá mala štyri strofy. Začala sa spievať počas celého adventného obdobia, a to tak, že každú nedeľu sa pridala ďalšia a ďalšia strofa a zároveň sa rozsvietili ďalšie svetlá v kostole. A tiež ďalšia sviečka na adventnom venci. Pribúdanie svetla je zároveň symbolom približovania parúzie - druhého príchodu Krista - a tým aj cesty spásy do sveta.

Symbolika venca a sviec

Spomenuli sme, že na rorátoch sa zapaľovali aj sviece na adventnom venci. Tento zvyk prišiel na naše územie pomerne nedávno zo západnej Európy. Na Slovensku - zvlášť v horských roľníckych obciach - sa plietol len jednoduchý veniec z obilia (najmä ovsa), zdobil sa stužkami z krepového aj hladkého papiera a ten sa potom vešal na stenu. Tam visel celý rok, kde ho na ďalší advent nahradil nový veniec. Obilný veniec vo svojej symbolike spájal niekoľko motívov: samotný materiál pochádzal z poľa a symbolizoval plody Zeme, požehnanie vyšších mocností a tiež ľudskú prácu, ktorou hospodár usmerňoval prírodné sily. Tvar venca - kruh - odkazuje na Slnko; v biblickej symbolike je zas veniec vyjadrením úcty, radosti a víťazstva. Upletenie nového venca bolo spojené s očakávaním Slnka, neskôr stotožneného s Kristom; jeho celoročná prítomnosť v príbytku mala vnášať jeho posväcujúcu moc do príbytku. A napokon jeho zničenie a nahradenie symbolizovalo rozlúčku so starým a privítanie nového... V západnej Európe sa však rozšíril zvyk zhotovovať zelené vence so štyrmi sviečkami. Tie sa zapaľovali, ako sme už povedali, postupne - každú nedeľu sa pridala jedna ďalšia. Niektorí autori sa domnievajú, že tento zvyk voľne nadväzuje na židovský sviatok svetiel Chanuka, ktorý tiež pripadá zvyčajne približne na obdobe novembra a decembra. Symbolika počtu sviec sa však v priebehu dejín menila. Spočiatku jedna svieca značila prorokov, druhá Betlehem, tretia pastierov a štvrtá anjelov. V 8. storočí sa symbolika sviec posunula. Adventné nedele symbolizovali štyri stavy, ktoré predpovedali Kristov príchod: patriarchov, sudcov, kráľov a prorokov.

Doteraz sme si však len veľmi málo hovorili o tom, ako adventnú dobu prežívali ľudia - gazdovia z dedín v slovenských horách. Hovorili sme o mystike času, o očakávaní príchodu Krista a o spojení dávnej tradície osláv slnovratu s novým, kresťanským učením. Advent nebol "všedným" časom ani v kultúre každodenného života. Na horách už zväčša ležal sneh, poľnohospodárske práce potrebné na zabezpečenie úrody v ďalšom roku už boli urobené a tak sa život presunul viac pod strechy domov. No čas očakávania, hoci už nebol považovaný za prísny pôst, mal byť obdobím ticha. Najtichším časom v roku, ako sa spieva v nemeckej adventnej piesni. Nemali sa robiť zábavy, svadby ani bály. Na druhej strane, ľudia sa schádzali u známych na driapačkách a na priadkach. Pamätníci spomínajú, že to boli práce, ktoré bolo načim ukončiť do Vianoc, aby bolo potom dosť času na iné. Driapalo sa perie, priadla sa konopná či ľanová priadza a popri tom sa veľa rozprávalo. Strašidelné aj zábavné príhody, rozprávky, ba aj ohováračky. A keď sa práca pripravená na daný večer dokončila, bol priestor na zábavu. To sa už objavila harmonika, odpratali sa stoly, spievalo sa a tancovalo - bez ohľadu na cirkevné predpisy. A potom tu boli "stridžie dni" - veštenie (liatie olova či hádzanie pirohov alebo halušiek) na Ondreja, vymetanie kútov na Luciu... Na školách či na farách sa nacvičovalo divadlo - v mnohých dedinách sa na Štefana hrávali jednak vianočné hry, jednak kratšie či dlhšie diela z fondu našej aj svetovej literatúry. Ferko Urbánek, Jozef Gregor Tajovský, Jozef Hollý a ďalší sa ku slovu dostali najmä prostredníctvom ochotníckych divadelných súborov. A obdobie adventu bolo ako stvorené na nacvičovanie. K Vianociam nestačilo napiecť koláčov...

Uvedeno ve spolupráci se serverem www.putnici.sk