Vzostup a pád templárskeho rádu III.
Dr. Miloš Jesenský

Kľúčom k moci, ako aj legendárnemu bohatstvu templárskych rytierov bola nepochybne dokonalá organizácia, jednotný systém velenia, ako aj osobný zmysel pre česť a povinnosť.

Najvyššieho hodnostára templárov predstavoval veľmajster, magister summus, ktorý sa z titulu svojej funkcie aj celému rádu zodpovedal. Disponoval určitým osobným majetkom a bola mu zverená zodpovednosť za vlastníctvo rádu. Pred každým kardinálnym rozhodnutím, ako boli náročné obchodné transakcie, vyhlásenie vojny, plánovanie vojenských kampaní, uzatváranie mierových zmlúv, či prímeria, ako aj prijímanie nových členov musel sa veľmajster radiť s kapitulou svojich rytierov. Hoci jeho názor požíval patričnú vážnosť, pri sčítaní hlasov platil iba za jeden.

Druhú najdôležitejšiu funkciu zastával senešal. Nosil vojnovú zástavu rádu, gonfalon baucent, v tvare obdĺžnika s čiernym štvorcom hore a s bielym pod ním. Maršal zaujímal tretiu hodnosť ako najvyšší vojenský veliteľ pre templársku armádu počas poľných ťažení. Komtur, teda správca Jeruzalemského kráľovstva, sa ako pokladník delil o zodpovednosť za rádové imanie spolu s veľmajstrom. V jednotnom systéme velenia pod nimi slúžili regionálni komturi a to v Jeruzaleme, Tripolise a Antiochii. Po nich nasledovali regionálni majstri, bdejúci nad činnosťou rehole v regiónoch, v ktorých momentálne nepobýval veľmajster. Povinnosťou komturov domov bolo dohliadať nad každodenným životom na rádových hradoch a majetkoch, pričom sa zodpovedali regionálnym majstrom. V 13. storočí bol založený úrad inšpektora, ktorý prevzal zodpovednosť za rád v Európe a v hierarchii velenia prevzal druhú pozíciu hneď po veľmajstrovi.

Chrbticou rehole, mohutným ramenom a mečom západného kresťanstva však tvorili rytieri, ktorí sa takmer výlučne vyberali spomedzi šľachty a museli si tvrdým výcvikom, bezhraničnou poslušnosťou i bojovým umením zaslúžiť privilégium nosiť biele rúcho s červeným krížom - odhaduje sa, že to bol približne každý desiaty z celkového počtu templárov, ktorých bolo tesne pred tragickými udalosťami roku 1307 okolo pätnásťtisíc.

"Rytieri budú odchádzať a vracať podľa vôle svojho vodcu", píše sa v "Knihe o rytieroch Templa" Bernarda z Clairvaux. "On ich tiež zaopatrí jedlom a odevom a oni to neprijmú od nikoho iného. A pokiaľ ide o spôsob života, vystríhajú sa výstredností ako je zlato, a budú používať iba nevyhnutné veci. Žijú ako mnísi v utešenej a prostej komunite, bez žien a detí. A naozaj nechýba im dokonalosť evanjelia, pretože žijú stranou sveta v jednej rodine, pamätajúc na to, aby strážili, spojení v mieri, svoju duchovnú jednotu."

K zaobstaraniu potrieb nepriateľmi obávanej "pancierovej päste" templárov - elitného ťažkého jazdectva sa viažu povinnosti väčšiny členov rádu. Najvyššie priečky v tomto systéme patrili seržantom - venovali sa najrôznejším prácam od varenia, opravy výstroja až po bojovú činnosť poväčšinou v radoch dobre vyzbrojenej pechoty. Dali sa rozpoznať podľa čiernej tuniky s červeným krížom a čierneho, či hnedého plášťa.

"Oddaní všetci spoločnej veci, sú jedno srdce a jedna duša", čítame u svätého Bernarda. "Takto nikto nesleduje svoju individuálnu vôľu, ale podrobuje sa vodcovi. Nevyhýbajú sa povinnostiam, bezcieľne nepotulujú. Keď nie sú v službe, jedia, opravujú zbroj a roztrhaný odev, venujú sa upratovaniu a iným potrebným prácam a úlohám, aké im zadá vodca."

Templári postupne zaviedli aj status pridruženého členstva, kde patrili i ženatí rádoví bratia, akí sa pripojili k reholi na určitú dobu napríklad na obdobie jednej krížovej výpravy. Pokiaľ takýto príslušník pred ukončením termínu svojej služby zomrel, či už v boji alebo prirodzenou smrťou, mala jeho manželka nárok na vdovské príspevky od rádu. Inou formou pridruženého členstva boli tí, ktorí prispievali do pokladnice ročným príspevkom, čo mohli byť aj ženy. Naopak, dôvodom pridruženého členstva boli tí adepti, ktorí - sami bez prostriedkov a zabezpečenia - ponúkli svoje služby a za odvedenú prácu potom dostávali pravidelnú mzdu.

Mnoho rádových bratov vykonávalo službu ako pešiaci, ženisti, pisári, verbovači, murári, tesári, stavitelia, zdravotníci, sluhovia a robotníci. Keďže každý rytier mohol vlastniť až tri kone z ktorých sedla "Kristovi rytieri" dobývali a bránili Svätú zem, považovala sa starostlivosť o zvieratá a práca v koniarňach za najdôležitejšie činnosti. Podobne tak bola hodnotená i námaha pomocných pracovníkov, chovateľov a roľníkov na templárskych farmách, včítane pridružených činností v mlynoch, viniciach, baní a lomov, aby sa aj pri plnení každodenných povinností napĺňali nasledovné Bernardove slová :

"Niet medzi nimi rozdielu, pokiaľ áno, potom ako zásluha za ich skutky, nie vďaka urodzenému pôvodu. Súperia medzi sebou v otázkach cti, zdieľajú bremená tak, aby splnili dielo konané pre Krista. Bez nápravy neostane ani jedno zbytočné slovo, ani neúčelná práca, neviazaný smiech, reptanie alebo šeptanie, akonáhle sú spozorované. Protivia si hry a stávky, sú nepriateľmi lovu a nenachádzajú záľubu v odsúdeniahodnom a krutom športe sokoliarstva, ktoré je teraz v móde. Odmietajú márnosť a pominuteľnosť spôsobov dvorných šašov, kúzelníkov, trubadúrov i turnajov, priečia sa im ich bláznivé triky."