Jste zde


Morské panny - láska na prvé vynorenie I.
Denisa Fulmeková

Ich svet sa rozprestiera medzi morským dnom a hrebeňmi jeho spenených vĺn. Tu v nedoziernych vodách vraj existuje záhadná krajina, ktorú si podmanili spanilé dlhovlasé bytosti s bieloskvúcim ženským poprsím a ladným rybím chvostom. Tak ako zatienili svojich morských mužov v mytológii, tak si udržali prevahu aj v matriarchálnom podmorskom spoločenstve, kde namiesto monogamie pestujú radšej roztopašnosť a nikdy nestarnúcu krásu. Nechápu pozemšťanky, prečo si strihajú kadere a načo si zahaľujú telo do šiat. Morské panny totiž takéto pochabosti nerobia.

 

BOHYNE VODNÉHO ŽIVLU
Snáď je trocha prekvapivé, že oficiálnym predobrazom niečoho tak rafinovane ženského, ako je morská panna, je údajne morský muž, babylonský boh Oannes. Tento obojživelník sa vynáral s denným svetlom z Erytrejského mora, kedy sa stával učiteľom vied a umení a vracal sa doň zasa v noci. Tak tomu aspoň verili Babyloňania zhruba okolo roku 5000 pr. n. l. Jeho ženským proťajškom, najstaršou bohyňou s rybím chvostom, bola bohyňa Mesiaca Atargatis, uctievaná predovšetkým v Malej Ázii. Legenda vraví, že jej dieťa Semiramis sa narodilo ako normálny človek, a týmto faktom zahanbená bohyňa z pomsty zabila svojho milenca. Dieťa opustila, čím však spečatila svoj osud a stala sa obyčajnou rybou...


Rybie chvosty morských panien sa mihajú takmer vo všetkých mytológiach: medzi indiánskymi bohmi nájdeme skupinku vodných nýmf nebesky hrajúcich na flautu; v japonských a čínskych legendách zasa nachádzame nielen morské panny, ale aj morských drakov a ich panie manželky. Japonská morská panna Ningyo je unikátna v tom, že ľudskú podobu má iba jej hlava. Polynézska mytológia priniesla zasa svetu kreatúru zvanú Vatea, napoly človeka a napoly sviňuchu (aby neprišlo k omylu vašej obrazotvornosti - sviňucha je delfínovitá veľryba).


Prvé literárne zmienky o morských pannách (ale i mužoch) nájdeme v gréckej a rímskej kultúrnej pozostalosti. Odyssea zachráni morská bohyňa Ino, no v inej časti svojho putovania musí antický hrdina so svojou posádkou pre zmenu čeliť vábivým piesňam zvodných sirén (ako je známe, nič neponechával na náhodu a volil kombináciu zapchávania uší voskom a pripútaniu sa k stožiaru lode). Ovídius o morských pannách píše ako o "zelených dcérach mora". Bohovia morí Poseidón a Neptún sú tiež zobrazovaní ako spolovice ľudia a od pása ako ryby s mocným chvostom, držiacim v ruke žezlo - magický trojzubec. Rovnakú podobu (najmä na antickom vázovom maliarstve s výjavmi mytológie) majú aj Tritóni, morskí bohovia, ktorí ťahali Afroditin koč. Oceán obývali aj néreovny a v sladkých vodách zas pobývali ich sesterničky najády, vraj mierne, dobrotivé a starostlivé, čo sa však nepotvrdilo mladíkovi s menom Hýlas. Chcel si len nabrať vodu z jazierka, no najády ho zlákali pod hladinu a nikto ho viac nevidel...


Britské a írske morské panny žili údajne na morskom pobreží a morských kapitánov síce okúzľovali, ale netopili. Oplývali samozrejme krásou, zatiaľ čo o morských mužoch sa povrávalo, že majú červené nosy, prasačie oči, zelené vlasy i zuby a slabosť pre brandy.


Nórska morská panna Havfine sa vyznačovala vrtošivou povahou; raz sa správala vľúdne, inokedy neobyčajne kruto. V germánskej mytológii sa zjavuje opäť morský pár: zradní Nix a Nixe - Nixe zvábila človeka do vôd, aby sa utopil, zatiačo Nix sa premieňal na starého trpaslíka či zlatovlasého chlapca, ba na Islande a vo Švédsku aj na kentaura. Nix tiež miloval hudbu a mohol ľudí lákať svojou hrou na harfu. Keď na seba bral podobu koňa, uvádzal smrteľníkov do pokušenia tým, aby ho osedlali a potom sa s nimi vrhal do mora, aby tu našli záhubu. Sladkovodné germánske bohynky žili v Porýní, preto sa im aj hovorilo rýnske panny. Farby riek vraj odrážali ich nálady a sčernali žiaľom, keď rýnske panny prišli o svoje zlato. Z nich najznámejšia bola Lorelei, ktorá dala meno aj mestu.


V ruskej a ďalšej slovanskej mytológii sa stretávame s vodnými vílami, rusalkami (vari najznámejšia je pobledlá Rusalka z opery Antonína Dvořáka). Verilo sa, že rusalky sú duše utopených dievčat. V zime prebývali v chladných korytách potemnelých vôd veľkých východoeurópskych riek, na leto vyliezali z vody a utiekali sa do tôní lesov. Dneperské a dunajské rusalky sa vyznačovali krásou a nástrojom ich špinavých topičských praktík bol lahodný spev, zatiaľčo ich severské kolegyne, rozcuchané a škaredé, číhali na obete rovno na brehoch.


Rastúci vplyv kresťanstva otriasol existenciou mnohých pohanských božstiev, no mýtus o morskej panne sa v povedomí ľudí udržal. Ba ukázalo sa, že morské panny mohli z nového uhla pohľadu poslúžiť ako morálne memento i emblém hriechu. Napríklad v dielach stredovekých umelcov sa morská panna, zosobnenie femme fatale, objavuje s hrebeňom a zrkadielkom ako symbol márnivosti ženskej krásy, ktorá privádza, teda aspoň v intenciách cirkevnej dogmy, muža do záhuby. A tak sa mytológia morských stvorení vytesňuje od sošných polobohýň, vzbudzujúcich okrem iného aj bázeň a strach, iba k čomusi, čo má jedine hodnotu estetickú. Morské panny tak poslúžili ako vhodná korisť mizogýnom, no zďaleka s primaľovaným hrebeňom nepovedali posledné slovo!




Pokračování příště


Zdroj: casopis Orientacia 4/2003, EUGENIKA, spol. s r. o.

Uvedeno ve spolupráci se serverem www.eugenika.sk