HVIEZDY ŤANŠANU 1. ukážka
Vasilij Vasilievič Lenský

Dlho sme mlčky sedeli. Trénoval som pritom pranayámu, a Jedik s Abdybajom   bez rozdielu  skúmali samých seba. Život sa vlieval do ich ugniavených tiel a oni zistili, že sa môžu hýbať. Rýchlo sme sa pustili k riečke. Jedik sa vyzliekol a ponoril svoje zmäknuté telo do ľadovej vody. „Uch“, vykríkol a zaprskal a tak šplechotal  pokiaľ usmievajúc sa nevyšiel von .
„Ako v rozprávke“, povedal som. Vošiel do rozbúrenej rieky vetchý ako starček a vyšiel ako bodrý mládenec.“
Abdybaj si namáčal nakrátko ostrihanú hlavu do vody a vyplachoval si vodou ústa.
„Môžem ti dať radu“, obrátil som sa k nemu. „Brahmani“ vyplachujú ústa i hrdlo až po  pupok a baby iba tak, ako ty. Skús piť, vyplachovať až po päty. Naber sladko vodu do úst. Drž túto slasť dovtedy, kým sa voda nestane prázdnou. Prázdnu vodu vypľuj. A potom znova naber vodu a začni s ňou pohybovať v hrdle. Ale nepohybuj vodou, ale s tou životodarnou vlahou. Pohybuj pomaly. Ty ju piješ, ale neprehĺtaj samotnú vodu. Keď sa voda vyprázdni, vypľuj ju. Tak pi a vypľúvaj, pokiaľ  sa nenapiješ životnej šťavy do ...“
„Tak piť alebo nepiť?“,  prerušil ma Jedik.
„Pi dychtivo, túžobne, ale... nie vodu“ , zastavil som ho.
Abdybaj  už v tom čase pil. Jeho telo sa napĺňalo  sviežosťou a životom. Znova a znova vypľúval ako som mu radil. Pritom točil a krútil vodou v ústach. Teraz sa naklonil k vode a začal „piť“ tvárou, hlavou. Oblečený v košeli  sa  ponoril   do vody rukami, plecami. Keď  skončil, nebolo v jeho tele ani stopy po bolestivosti a spustnutosti. Bol to opäť  ten Abdybaj  plný radosti zo života,  silný a  veselý.
„Indovia to nazvali Pránou, čínania energiou Čchi  japonci Ki“, komentoval som jeho radostný výzor.
„Čítal som jogu“, povedal Jedik, „prána je energia s používaním dýchania“.
„Čuš“, prerušil som ho. „Prána je konkrétna v cítení života a nie  abstraktná hypotetická  energia. Dýchaj, pi, počúvaj, pozeraj sa, no tak ... Teraz ti  ukážem konkrétny príklad“.
Abdybaj podišiel ku mne a žartovne mi stlačil ruku.
„V národných povestiach si bohatieri ľahli na zem a vstrebávali život celou svojou podstatou. Pili, pretože chceli žiť. Nájde sa taký teoretik, ktorý povie „Mať zem ich napájala silou.“
„Aký je v tom  rozdiel“, zarazil sa Jedik.
„Predstav si, že Abdybaj by skočil do rieky a čakal, kedy mu odovzdá životnú energiu. Skončilo  by sa to nie životom, ale prechladnutím. Tak hlúpo to robia mnohí, ktorí chodia bosí po tráve, dýchajú v jedľovom háji, čakajú od života dar.“
„Chceš povedať, že aj zo životných skutkov, aktov a  činov možno piť pránu?“, prekvapil sa Abdybaj, no stále naplnený vierou po tejto skúsenosti, keď sa zo slabého, chorého, za minútu zmenil  na  plného  života.
„Áno“ povedal som krátko, a doplnil som: „Len bez  teórií, predpokladov, dohadov, ale konkrétne. Pozri sa ako si začal. Hltal si s konkrétnym vnímaním, pociťovaním a vypľul si  prázdnotu. Ak vyjdeš ráno na ulicu „pi“ nohami. Najlepšie v rose. Nečakaj, lebo všetko bude zbytočné. Pi a vypľúvaj. Rozpaľuj sa tak, pokiaľ s hlavou neprenikneš do zeme tak, ako do vody.“
Jedik podišiel k vode a začal ju ochutnávať. Aj on urobil niekoľko hltov a nasýtil sa.
„Nie tak, Jedik“, povedal som. Treba pociťovať. Nie nasýtenosť, ale smäd. Žiť touto šťavou, miazgou. Hľadaj túžbu, túžbu, dychtivosť, život...“
Pokiaľ som hovoril, Abdybaj stál už bosý na tráve a dvíhal raz jednu, raz druhú nohu.