Poznámka prekladateľa: Modlitba patrí medzi najrozšírenejšie duchovné praktiky. Málokedy sa však zamýšľame nad tým, čo to vlastne je, načo aký má zmysel či ako "funguje". Britský vedec - tvorca kontroverznej hypotézy morfických polí Rupert Sheldrake - rozpráva o svojej ceste k objaveniu modlitby a tak zároveň uvažuje o týchto otázkach. Kapitolka, ktorej prvú časť uverejňujeme, je prevzatá z knihy rozhovorov Ruperta Sheldraka a Matthewa Foxa "Duša je pole", v ktorej sa kontroverzný vedec a nemenej nekonformný teológ (bývalý dominikán) rozprávajú o vzťahoch vedy a spirituality. (Andrej Mentel)
Ako dieťa som sa modlieval, lebo som mal zbožných rodičov. Táto forma modlitby bola pre mňa dosť dôležitá - mohol som tak totiž prosiť Boha, aby mi pomohol s vecami, ktoré mi robili starosti, a tiež ho prosiť o ochranu a sprevádzanie. To sa stalo dôležitou súčasťou môjho detského života. Predstavoval som si, že Boh dokáže všetko vidieť, no predovšetkým, že vidí skrz-naskrz cezo mňa či do mňa. Veril som, že ma Boh počuje, keď sa k nemu modlím. Nikdy som ho však nepočul hovoriť, len vtedy, keď v kostole povedali, že budú čítať Slovo Božie z Biblie. Tak som si myslel, že Boh hovorí len v knihe. Ale v predstave, ktorú som si o ňom urobil, dokázal vidieť aj počuť.
Nikdy ma nejako obzvlášť ma nezaujímalo, či Boh je "On" alebo "Ona" alebo či má bradu, ale predstava, že Boh počuje, bola pre mňa vďaka praxi každodennej modlitby pomerne ranou skúsenosťou.
Keď som mal snáď trinásť - štrnásť rokov, dostal som sa pod vplyv vedeckého a materialistického spôsobu myslenia a z vedeckého stanoviska mi bolo jasné, že nič z toho nedávalo zmysel. Postupne som sa stal ateistom a veril som, že veda nás vytrhla z povier a hlúpostí náboženstva tak, že nás priviedla do svetla rozumu; vedci mali ľudstvu ukázať cestu do žiarivej a lepšej budúcnosti. Zdalo sa, že v tomto materialistickom svete nemá modlitba žiadne miesto ani opodstatnenie.
To všetko sa vyhrotilo na mojom anglikánskom internáte, keď bola moja trieda na rade, aby sa dala konfirmovať. Odmietol som ísť na konfirmáciu - bol som jediným chlapcom, ktorý to nechcel. Pre moje cítenie by to bolo nesprávne. Ale určitú dobu som sa modlil ďalej, a potom som si pomyslel, že by som mohol čisto experimentálne skúsiť nechať to tak. Ešte stále som sa modlil, keď boli predo mnou ťažké dni, no na začiatku dní, o ktorých som si myslel, že budú celkom ľahké, som nechal modlenie tak. Potom som postupne a pomerne obozretne zanechával modlitbu aj na začiatku ťažších dní, aby som videl, či sa stane niečo skutočne strašné; zdalo sa, že nič také sa nedeje. Tak som sa toho postupne celkom vzdal a čoraz viac som sa prikláňal k racionalistickému a materialistickému svetonázoru.
Tuším, že som ešte stále dostával podporu modlitbou, pretože moja matka sa celkom iste každý večer za mňa modlila a môj otec a starí rodičia to pravdepodobne robili tiež. Ale to som do môjho experimentu nezapočítal; napokon, ešte stále som chodil na bohoslužby. Bol som v školskom spevokole a návšteva bohoslužieb bola tak či tak povinnosť. Vlastne som nikdy úplne neprestal chodiť na bohoslužby. Dokonca aj v mojej ateistickej fáze som vždy chodil na večerné bohoslužby do kaplnky na College v Cambridge alebo v katedrálach, pretože hudba bola nádherná a reč modlitieb ma viedla k premýšľaniu.
Až po mnohých rokoch, keď som mal asi tridsať rokov, som sa znovu začal zaujímať o vnútorné praktiky, potom som odcestoval do Indie a v dažďových pralesoch Malajzie vyskúšal psychedelické drogy, najmä LSD. Praktika, ktorá sa mi zdala najzmysluplnejšou, bola transcendentálna meditácia. V Cambridge som sa zoznámil s ľuďmi, ktorí ju vyučovali, a spôsob, ako ju vysvetľovali, sa mi videl veľmi príťažlivý. Človek nemusel prijať nejaký systém viery, nebolo ani treba veriť, že sa tu odohráva niečo iné, než to, že sa myseľ upokojuje pomocou praktiky overenej genráciami. To sa mi zdalo úplne v poriadku: vedecký svetonázor sa nespochybňoval, lebo sa na to celé dalo pozerať ako na niečo výlučne vnútorné a fyziologické. Hej, inštruktori tento postoj ešte podporovali, keď ukazovali diagramy, ako meditácia mení vzory elektrických vĺn v mozgu, znižuje hladinu krvného cukru alebo zvyšuje hladinu kyseliny mliečnej.
Oni jednoducho povedali, vyskúšaj to, ja som to skúsil a ono to fungovalo. Cítil som sa úplne pokojne, takže som to praktizoval tak, ako to odporúčali - dvadsať minút ráno a večer počas viacerých rokov. Považoval som to za celkom užitočné. Ale to ešte vždy nemalo nič s rozmerom modlitby, lebo som to celé mohol považovať za čisto vnútorné cvičenie. Je pozoruhodné, že pre vedecky mysliaceho človeka je ľahšie začať s kontemplatívnou modlitbou alebo s meditáciou, než s prosiacou modlitbou. Na kontemplatívnu modlitbu alebo meditáciu sa dá pohodlne pozerať z materialistického uhla pohľadu ako na čisto vnútorný postup, ktorý niečím na spôsob spätnej väzby ovplyvňuje fyziológiu mozgu. K tomu nie je potrebný žiaden druh viery v niečo, čo leží mimo tvojej nervovej sústavy, kým pri prosiacej modlitbe je takáto viera nevyhnutná. Zvyčajne sa ľudia modlia za veci, ktoré sa majú objaviť v určitej vzdialenosti, čím sa ortodoxná veda spochybňuje oveľa viac.
Potom som šiel do Indie, pracoval na jednom ústave pre poľohospodárstvo a zaoberal sa inými formami meditácie, napríklad Rádža-jogou. V Haiderabáde, kde som býval, som sa zoznámil so súfíjmi. Jeden z nich sa stal mojím učiteľom a dal mi wazífah, súfijskú verziu mantry, jedno z deväťdesiatich deviatich mien (prívlastkov, pozn. A.M.) Božích. Praktikoval som to asi rok a považoval som to za užitočné. Podobne ako mnohé iné súfijské praktiky, aj táto forma meditácie sa sústreďuje na srdce.
Celkom neočakávane som ešte počas môjho indického pobytu cítil priťahovanie naspäť ku kresťanstvu. Keď som objavil Ježišovu modlitbu, modlitbu srdca v gréckej a ruskej pravoslávnej tradícii, začal som ju praktizovať a narábať s ňou ako s kresťanskou mantrou. Opäť som to mohol považovať za vnútorný proces, čo veľmi nespochybňovalo môj vedecký svetonázor. Ale potom - zhruba vo veku tridsiatich štyroch rokov - som sa začal znova dennodenne modliť. Začal som s Otčenášom každé ráno. Akonáhle som si na to zvykol, začali mi napádať rôzne formulácie, ktoré boli pre mňa veľmi dôležité a významné. Robím to každý deň a keď sa modlím Otčenáš, trvá niekedy jedna pasáž pomerne dlho. Napríklad môžem zotrvať polhodinu pri formulácii "Zbav nás zlého", lebo mi pri tom napadnú ľudia, ktorých poznám a ktorí potrebujú oslobodenie od zlého, formy zla, ktoré ohrozujú mňa a moju rodinu, ako aj tie, ktoré ohrozujú ľudstvo a planétu. Iný raz to môže byť prosba o odpustenie. Iné pasáže môžu byť východzím bodom pre modlitby prosby, či už pre mňa alebo pre iných, takže prosím o rôzne veci pre iných ľudí alebo pre mňa samého.
Meditácia mi pomohla pri tom, aby som oslobodil svoju myseľ od svetských starostí, ale akonáhle som sa vrátil naspäť do skutočnosti, boli všetky problémy sveta ešte stále tu. Zistil som, že je hlboká priepasť medzi meditatívnym stavom a bežným životom. To je vzrušujúce na hinduistickej tradícii: tu nemá meditácia účel zmeniť svet, ktorý nie je spasiteľný, ale oslobodiť indivíduum od nekonečného cyklu karmy. Ten cieľ sa zdá byť nejakým druhom kolmého štartu, pri ktorom zanechávaš svet a všetky jeho starosti za sebou. Oproti tomu som mal dojem, že modlitba ma užšie spája s tým, čo sa deje v mojom živote a vo svete okolo mňa. Postupne som považoval modlitbu za stále užitočnejšiu a pomaly som sa začal viac modliť a menej meditovať.
Potom som začal rozmýšľať o modlitbe a pýtať sa sám seba, ako to funguje. Mechanisticky povedané, chemické a elektrické zmeny v tvojom mozgu sú v metrovej vzdialenosti prakticky nezistiteľné a pravdepodobne nie sú schopné ovplyvniť kolobeh prírody alebo život iných ľudí alebo zapôsobiť do určitej vzdialenosti na iné veci. Z tohto pohľadu je modlitba, vedecky povedané, bez účinku.
Došiel som na to, že len veľmi málo ľudí bolo pripravených riešiť tento problém, hoci šetrenia verejnej mienky naznačovali, že ľudia sa modlia, a to dokonca aj takí, ktorí nechodili do kostola. Modlitba sama je pomerne rozšírená aj vo veľmi svetských spoločnostiach, ako je aj v dnešnom Anglicku. Ale pre väčšinu ľudí je modlitba čisto súkromnou vecou a oni by o nej najradšej neuvažovali, pretože sa tak málo znáša s vedeckým pohľadom na svet. Keď sa modlíš za niekoho v Austrálii, aby sa mu polepšilo a potom sa mu skutočne polepší, predsa len tu ostáva otázka, ako to vlastne môže fungovať. Keď dotyčnému zavoláš a oznámiš mu, že sa za neho modlíš, môže to prirodzene byť sugescia. Modlitba ti teda môže pomôcť zo psychologických dôvodov. Ale keď modlitba pôsobí skrz isú vzdialenosť bez toho, aby sa dala vysvetliť ako sugescia, vysmieva sa to všetkým vedeckým modelom reality. Vlastne by to nesmelo mať žiaden účinok - a napriek tomu sa väčšina ľudí modlí.
Keď som bol opäť v Anglicku, navrhol som mojim priateľom v Cambridge, skupine vedcov, mystikov a filozofov zvanej Epiphany Philosophers (Filozofi Epifánie), aby sme diskutovali na tému modlitby. Súhlasili a potom sme mali rad sedení, ktoré sa rozložili na dva alebo tri roky. Rád by som teraz spomenul niektoré otázky, o ktorých sme diskutovali.
Rupert SHELDRAKE
Prevzaté z: SHELDRAKE, Rupert; FOX, Matthew (1998): Die Seele ist ein Feld. Der Dialog zwischen Wissenschaft und Spiritualität. (Aus dem Englischen von Michael Schmidt). 2. Aufl., Leipzig u.a.: Otto Wilhelm Barth Verlag, S. 109-117.
Pokračování příště
Uvedeno ve spolupráci se serverem www.putnici.sk
|
