Významu podzemnej základe najlepšie porozumieme, ak si uvedomíme nadštandardné bezpečnostné opatrenia v tejto oblasti, do januárovej ofenzívy Červenej armády rýdzo nemeckej a pod stopercentnou kontrolou straníckeho a vojenského aparátu. Samotné výskumné stredisko bolo maskované pred leteckým prieskumom, chránené troma bezpečnostnými vojenskými okruhmi, včítane hradných múrov a oplotením v celkovej dĺžke 28 kilometrov. Za akékoľvek nepovolené kontakty s inými osobami hrozil trest smrti , v služobnom styku sa používali operačné personálie - falošné priezviská a utajovali aj vojenské hodnosti. Od svojho informátora - pána Orlowského sa Igor Witkowski dozvedel, že vojaci strážnej služby SS sústredení vo vnútornom bezpečnostnom okruhu boli starostlivo vybratí z baltických krajín a nepoznali nemecký jazyk, čim sa rapídne znižovalo riziko úniku informácií. V perimetri dvoch kilometrov od hradu Ksiaž a teda aj komplexu "Riese" bolo sústredených viac ako štyritisíc vojakov Waffen SS a pracovníkov Sicherheitdienstu. Unikát predstavovala aj lokálna centrála kontrarozviedky (III oddelenie Abwehru) s viac ako stovkou dôstojníkov mimo personálu. Na ľudí, ktorí sa dostali do zóny sa strieľalo bez varovania, okolité cesty boli pretkané kontrolnými stanovišťami, miestni obyvatelia nesmeli prijímať žiadne návštevy, listy boli cenzurované a pod.
V čase výstavby sa tu uskutočnila iba jedna doteraz známa výzvedná akcia Sovietov. Dostal sa tu oddiel ruských výsadkárov, ktorí pristáli neďaleko - všetci však boli pobití alebo zajatí a vzhľadom na bezpečnostné opatrenia osud výsadku mohol byť sotva iný.
Ako podotýka Igor Witkowski, už samotný názov "Riese" (Obor) upozorňuje na stavebný zámer so skutočne obrovskými proporciami. Hoci sa ho nacistom nepodarilo dotiahnuť do konca, podarilo sa im vďaka otrockej práci väzňov vybudovať gigantický podzemný labyrint z ktorého väčšia časť bola dodnes neodkrytá. Samotný komplex pozostával zo 7 - 9 objektov, ktoré mali byť poväčšinou pospájané dostatočne priestrannými koridormi. Väčšina z nich sa nachádzala v hlavnej časti masívu Sovích hôr - medzi obcami Walim (predtým Wustewaltersdorf) a Gluszyca (Wustegiersdorf), patrilo k nim aj podzemie zámku Ksiaž, ako aj niekoľko kilometrov južnejšie od Walima vykopané štôlne pri dedinke Sokolec (Falkenberg). Ksiaž mal byť prepojený s centrálnou časťou (v blízkosti obce Jugowice) pätnásť kilometrov dlhou podzemnou dráhou, ktorú vystavali špeciálne stavebné čaty berlínskeho metra.
Nemecké dokumenty sa zachovali iba vo vzácnych prípadoch. Správa ministra Alberta Speera spracovaná 22. septembra 1944 pre Hitlerov hlavný stan vyčísľuje sumu 150 miliónov mariek dovtedy preinvestovaných na stavbe "Riese". Je to ohromujúce číslo, ak si uvedomíme, že náklady na pracovnú silu z lágra Gross-Rosen boli naozaj mizivé a stavalo sa nie viac ako šesť mesiacov. Udivujúca je aj štatistika spotreby stavebných materiálov - podľa slov samotného Speera sa v "Riese" použilo oveľa viac betónu, ako v roku 1944 k vybudovaniu protilietadlových krytov na území celej Ríše, t.j. 10% cementu z celkového množstva užitého v nemeckom hospodárstve. Súčasne Speer udáva, že v predposlednom roku vojny existovalo v Ríši viac ako 200 000 m3 podzemnej kubatúry (dnes je známych sotva 90 000) a minulo sa 257000 m3 železobetónu.
V Gluszyci bol hromadený pre stavbu "Der Riese" materiál v obrovskom množstve - asi 10 miliónov vreciek cementu, z ktorých časť v podobe "skamenených balíkov" leží v okolitých lesoch dodnes. Hlavná časť komplexu "Riese" lokalizovaná v podzemí Gluszyce bola po vojne čiastočne sprístupnená a to v rámci operácie Odmínovanie línie Odry. Podľa správy istého poľského milicionára citovanej v knihe J. Ceru "Tajomstvá Sovích hôr" sa tam nachádzali obrovská výrobné haly uzavreté silnými oceľovými dverami.
Podobne ako na území Čiech, budovali aj v Sliezsku nacistickí inžinieri horúčkovito v období začiatku roku 1944 do konca mája 1945. Komplexné informácie však chýbajú - vie sa iba toľko, že laboratória a časť prevádzkových kapacít úzko súvisiacich s vývojom bola chvatne, ale dôsledne evakuovaná do priestorov bývalej banskej šachty "Wenceslaus" (dnes "Waclaw") v Ludwikowiciach Klodzkich, necelé tri kilometre juhovýchodne od najjužnejšie položenej odbočky "Riese" - "Sokolca". Tým získali podzemné priestory značných spôsobom na kubatúre - hlavná šachta bola vyhĺbená do hĺbky 610 metrov a jej ťažobné pole pokrývalo plochu asi 112 km2. Ak sa nemeckým inžinierom podarilo prepojiť tieto priestory s časťou komplexu "Riese" pod zámkom Ksiaž, vzniklo bezpochyby celé podzemné mesto o dĺžke niekoľkých desiatok kilometrov.
Ďalšie elementy logickej skladačky ideálne pasujú do obrazu miesta supertajných výskumov - lokalita sa nachádza v tesnej blízkosti uhoľnej šachty v uzavretej doline, ktorá chráni miesto prác pred očami nežiadúcich svedkov, vlastní železničnú prípojku ako aj tepelnú elektráreň, disponujúcu zásobami uhlia na niekoľko desiatok rokov.
Podzemné priestory základne, práve tak ako aj samotná baňa "Wenceslaus" boli pri odchode nemeckého osadenstva zaplavené vodou a to tak dôkladne, že sa aj skúšky o jej vypumpovanie v rokoch 1988-89 ukázali byť úplne márne nehľadiac na možné riziko vyplývajúce zo zamínovania, či skladovania zásob chemických zbraní .
K novým inštaláciám špeciálneho určenia, ktoré nemajú vôbec nič spoločné s pôvodnými baníckymi prácami stojí predovšetkým za pozornosť mohutný betónový prstenec o priemere tridsať metrov vztýčený do výšky desať metrov nad úroveň terénu na betónových pilieroch s plochou prierezu približne 2 m2. Z prstenca vyčnievajú v pravidelných rozstupoch konce oceľových rúrok zaliatych v betónovej mase, z väčšej časti ešte aj dnes pokrytej zelenou maskovacou farbou.
Pokračování příště
Uvedeno ve spolupráci se serverem
www.putnici.sk
|
