Známy poľský bádateľ súmračných tajomstiev Tretej ríše Igor Witkowski pred časom previedol rozsiahlu technickú analýzu zariadenia "Die Glocke", ktorej podrobnosťami však v tejto chvíli nechceme zaťažovať text a preto čitateľa odkazujeme na literatúru. Výsledkom jeho vyhodnotenia sa stalo konštatovanie, podľa ktorého bol Zvon zvláštnym prototypom elektrogravitačného generátora, pričom však pri súčasnom stave informácií nemožno preukázať či malo tvoriť pohonnú jednotku , a pokiaľ áno, do akého lietajúceho objektu .
Niet žiadnych pochybností o tom, že nemeckí špecialisti pracujúci v sektore SS disponovali rozsiahlymi vedomosťami v ešte aj dnes tak extravagantnom odbore akým fyzika antigravitácie nepochybne je. Aj keď to znie neuveriteľne teoretické práce na túto tému sa v Nemecku objavili dávno pred vypuknutím druhej svetovej vojny. Už v roku 1931 vyšla mimoriadne zaujímavá štúdia "O gravitácii, víroch a vlnách v pohybujúcich sa médiách" pojednávajúca o generovaní gravitácie vo vzťahu k fenoménom vznikajúcich vo víriacich tekutinách - koncepcia, ktorá sa neskôr objavuje vo všetkých správach týkajúcich sa konštrukčného princípu samotného Zvonu.
Je to o to zvláštnejšie, že všetky podobné analýzy v súčasnosti používajú vedecký aparát prevzatý z Einsteinovej teórie relativity. Nemci v tom čase hádzali Einsteinove diela do plameňov hraníc horiacich na námestiach a ich fyzici preferovali kvantovú koncepciu fyziky ako spôsob nahliadania, aj ako základný postulát výskumov. Ak to bolo naozaj tak, podaril sa nacistickým vedcom prielom do oblasti kam ešte aj dnes iba s rešpektom kráčajú súčasní fyzici vyzbrojení relativistickým pojmovým aparátom.
Projekt prebiehal v dvoch fázach: ako bádanie základných fyzikálnych problémov "Chronos" a následný výskum pod kryptonymom "Laternenträger", týkajúci sa emisie neznámeho žiarenia a spôsobov ochrany pred jeho smrtiacimi účinkami. Prvej šéfoval popredný nemecký fyzik profesor Walther Gerlach, druhej vedúci lekár a šéf medicínskej služby SS doktor Ernst Grawitz v spolupráci z vybranou skupinou expertov VII Úradu RSHA a Inštitútu leteckej medicíny Luftwaffe.
Z inštitúcií a firiem sa na projekte "Chronos" podieľali predovšetkým nasledovné inštitúcie:
Schlesische Werkstätten dr Furstanau und Co Gmbh (Schlewerk) - ak tento názov nie je azda korektný, je známe, že v prípade závodov v Lubiaži bol pod touto hlavičkou kamuflovaný koncern AEG - Telefunken.
Heeres Versuchtanstalt č.10 - čo v skutočnosti bolo - napriek svojmu názvu vyjadrujúcu príslušnosť objektom wehrmachtu - špeciálne laboratórium SS
podzemná základňa pod vojenským letiskom Breslau - Stablowitz (Wroclaw)
závody zapojené do programu vývoja a výroby komponentov nukleárnych technológií v Torgau, Dessau a Joachimstale.
vývojové pracoviská firiem Siemens, Bosch a AEG-Telefunken.
O tom, že projekt Chronos veľmi úzko súvisel s vývojom nemeckej atómovej bomby podáva svedectvo i jeden z respondentov Witkowského, ktorý ho informoval o aktivitách sovietskej rozviedky v komplexe Der Riese, z ktorého názvom sa v tejto knihe nestretávame posledný krát. Koordinátorom ruskej obdoby spojeneckej misie "Paperclip" a "Alsos" totiž nebol nikto iný ako akademik Lev Andrejevič Arcimovič, expert v odbore jadrovej fyziky.
Inú indíciu o previazaní programu vývoja nemeckej atómovej bomby v Durínsku a projektu "Chronos" v Sliezsku s priam "kozmickými implikáciami" poskytuje dokument o skupine nemeckých odborníkov, ktorí dorazili z Prahy, cestou sa zastavili vo Wroclawi, Lubiaži (3 dni) a potom odcestovali do Torgau. Počas desiatich dní (15. - 25. Novembra 1944) sa tejto inšpekčnej cesty zúčastnili: nemecký raketový odborník - profesor Hermann Julius Oberth, dr. Edward Tohlen, Herbert Johansen, dr. Elisabeth Adlerová a ďalší dvaja ľudia, ktorých mená neboli na papieri čitateľné. Ak zoberieme do úvahy mimoriadne podivný fakt, že profesor Oberth, autor teoretických pojednaní o lete rakiet v medziplanetárnom priestore "Die Rakete in den Planetenräumen" (1922), či "Wege zur Raumschiffahrt" (1929) nebol oficiálne angažovaný do vývoja na základni Peenemunde a k tomu si na misku váh pridáme absenciu jeho monografií z vojnovej doby, nemôžeme sa zbaviť dojmu, že tento vedec pracoval na alternatívnom, možno ešte zásadnejšom projekte, ktorým by mohol byť napríklad "Chronos". Možno práve k tomuto obdobiu sa viažu dve jeho tvrdenia, ktoré si tu dovolíme odcitovať:
"UFO skonštruovali a riadia inteligentné bytosti stojace na veľmi vysokom stupni vývoja. Sú poháňané prostredníctvom zakrivenia gravitačného poľa, vďaka čomu sa gravitácia mení na užitočnú energiu. Moja intuícia mi našepkáva, že sú to bezpochyby prostriedky medziplanetárneho dosahu. Ja, a práve tak aj moji kolegovia, sme presvedčení, že nepochádzajú z našej Slnečnej sústavy, môžu však využívať Mars, či inú v nej sa nachádzajúcu planétu ako priestupnú stanicu. Domnievam sa, že nepochádzajú zo systému Slnka, ale možno z našej galaxie."
O mnoho rokov neskôr zase prehlásil: "Nemôžme si pripisovať všetky zásluhy vo vývoji, ktorý sa uskutočnil v určitých oblastiach. Dostalo sa nám pomoci."
Čiastkový výskum projektu "Chronos" prebiehal v supertajnom zariadení v Ksiaži vybudovanom pod hradom Furstein situovaným pri rieke Pelcznica. Dnes prieskum týchto podzemných priestorov sotva prinesie nejaké výsledky, keďže bol zavalený mínermi Červenej armády hneď po skončení vojny. Okrem projektu "Chronos" a "Laternenträger", tu boli riešené aj ďalšie kľúčové úlohy nacistických vedeckých projektov - okrem iného tu Nemci vybudovali najmodernejšie laboratóriá pre vývoj biologických zbraní. Ďalšou informáciou, ktorá by mohla odkazovať na testy zvonu pod zámkom v Ksiaži je existencia veľkého, betónového bazénu, v ktorom voda aj počas zimy bola mimoriadne teplá - to, že bazén nebol určený k relaxácii členov strážnej jednotky, či personálu je v tomto prípade viac ako isté.
Podľa toho, čo vieme, bol Zvon testovaný na plattforme, ktorá mala podobu bazénu. Z nie príliš jasných dôvodov bolo pokusné miesto po každom experimente dôkladne vyplachované.
23, júna 1999 poľská televízna stanica TVN prezentovala dokumentárny film obsahujúci svedectvo istej vdovy, ktorej muž internovaný po varšavskom povstaní pracoval v Ksiaži do posledných dní vojny. Masovú popravu väzňov na konci apríla 1945 prežil iba vďaka oceľovému korzetu, chrániacemu poškodenú chrbticu, na ktorom sa smrtiaca guľka zastavila. Muž sa jej zdôveril, že v blízkosti zámku videl akési diskovité, experimentálne lietadlá a neskôr ho prišli vypočuť aj dôstojníci z poverenia poľského ministerstva vnútra. O pozorovaniach diskovitých lietadiel v regióne Ksiaža rozprával aj Tadeusz Slowikowski z Walbrzycha.
Krátko po ukončení vojny dorazil do Ksiaža istý dr. Hubertus Strughold, ktorý sa medzitým etabloval v USA ako expert kozmickej medicíny. V roku 1944 pracoval práve na tomto mieste v rámci projektu "Latrenenträger", pričom kvalifikáciu získal na výskumnom pracovisku Inštitútu leteckej medicíny v Berlíne a ešte predtým pri pokusoch na väzňoch v Dachau. Strughold, ktorý napriek svojej nacistickej minulosti urobil kariéru v americkom kozmickom priemysle, sa už na sklonku vojny vážne zamýšľal nad prípravou ľudských posádok do vesmíru. Tvrdil, že už v tom čase práve v podzemí Ksiaža skúšal "let" v simulátore kozmickej lode a že pod zemou využívali aj služby nadzvukového aerodynamického tunela.
Pokračování příště
Uvedeno ve spolupráci se serverem
www.putnici.sk
|
