Mnoho ľudí sa však pýta na runové zaklínania. Tie mohli byť veľmi rôznorodé - od krátkeho veršíku vyrytého na predmet, ktorému mali prepožičať magickú silu, až po rozsiahle útvary, ktoré sa podobali skôr na modlitbu. Uvedieme si dva príklady. Obe zaklínania sa našli zapísané na okraji stredovekých rukopisov uložených v kláštorných knižniciach, prvé v St. Gallen a druhé vo Fulde:
UERU . TAZ . IST . SPIZ
TAZ SANTA TIN FREDEL CE MINNON
Zadržiavam to, čo je ostré!
Toto ti poslal tvoj priateľ (tvoja najmilšia?) z lásky
Tento nápis z 10. storočia písaný po alemánsky mal pravdepodobne chrániť bojovníka v boji. Aj druhé zaklínadlo sa týka boja. Je z 9. storočia, zapísali ho na okraj rukopisu, ktorý je uložený v knižnici kapitule v nemeckom Merseburgu a pravdepodobne pochádza z kláštora vo Fulde. Napísaný je v jazyku Frankov. Mimochodom, ide o tých istých Frankov, proti ktorým bojovali veľkomoravskí panovníci Rastislav a Svätopluk. Je teda pomerne dobre možné, že zaklínadlo malo pomôcť franskému bojovníkovi v boji proti "našim":
EIRIS SAZUN IDISI SAZUN HERA DUODER
SUMA HAPT HEPTIDUN SUMA HERILEZIDUN
SUMACLUBODUN UMBICUONIOUUIDI
INSPRINC HAPT BANDUN INUAR UIGANDUN
. H .
Raz sa panny usadili, posadili sa sem, tam a hentam,
jedny držali zajatca, ďalšie zadržali vojsko,
tretie rozväzovali putá.
Unikni, zajatče, tým okovám, vykĺzni nepriateľovi.
.H. (nech sa tak stane!)
Písmeno H na konci zastupuje runu Hagal, ktorá znamená rozviazanie, uvoľnenie. Preto je použitá ako magicky pôsobiaci prostriedok na konci zaklínadla (podobne sa používa výraz amen v ľudovej mágii).
Napokon si uvedieme ešte jednu pozoruhodnú báseň - Abecedarium Nordmannicum (Abeceda Severanov). Našla sa v kláštore v St. Gallen a pochádza rovnako, ako posledné zaklínadlo, z 9. storočia (odhaduje sa, že pochádza z roku 825). Týka sa runovej abecedy. Zaujímavé je, že jednotlivé verše nie sú napísané na jednotlivé riadky, ale sú oddelené zvislými čiarkami. V rukopise je táto báseň napísaná na 3 riadky, ktoré zodpovedajú trom skupinám, na ktoré sa delia runové znaky. V starej nórčine sa tieto skupiny volajú "rodiny" (?ttir). Každý ?tt je nazvaný podla prvej, kľúčovej runy, ktorá napovedá význam ostatných rún a vlastne celej skupiny. Runy, ktoré sú spolu v jednej rodine, majú z určitého hľadiska podobný význam, ktorý určuje prvá runa skupiny. Prvý ?tt, ktorý sa začína runou Fehu, zodpovedá bohu Freyovi. Druhému, začínajúcemu runou Hagal, vládne "krupobitie" (ale ako sme povedali, aj "rozviazanie, uvoľnenie"). Tretí ?tt korunuje runa Tiwaz a vládne mu boh Týr:
Abecedarium Nordmannicum
FEU forman | UR after | THURIS thritten stabu | OS ist themo oboro | RAT endost uuritan | CHAON
thanne cliuot |
HAGAL | NAUT habet | IS | AR | endi SOL |
TIR | BRICA midi | endi MAN | LAGA the leohto | YR al bihabet |
Severská abeceda
Statok popredku | Tur po ňom | Obor ako tretie drievko | Ás kráča po ňom | Jazda ako posledná
vyrytá | Vred potom nasleduje |
Krupobitie | drží núdzu | ľad | rok | a slnko |
Týr | pri tom breza | a človek | voda, tá priezračná | tis to všetko uzatvára |
V Abecedariu sa hovorí o kratšej, novšej runovej sade (futhorku), ktorú poznáme zo Škandinávie približne od 9. storočia. Názov futhork vznikol podobne, ako slovo "abeceda" - poradie rún začína písmenami F, U, TH (?), O, R, K. Táto "vikingská" sada má len 16 znakov. Tým sa líši od iných verzií runového písma. Povieme si o nich trošku podrobnejšie: V súčasnosti sa na veštenie používajú zvyčajne runy zo staršieho futharku, ktorý má 24 rún. Používal sa začiatkom 1. tisícročia v severnej Európe - v Škandinávii a v severnom Nemecku. Anglosaský futhorc vznikol zmenou niektorých rún tejto staršej abecedy a pridaním niekoľkých ďalších znakov (najskôr, asi v 5. storočí, len štyroch, neskôr ďalších, takže napokon dosiahol počet 33 rún). Túto zmenu si vyžiadalo postupné formovanie anglosaského jazyka, v ktorom pribudli ďalšie hlásky. Týmto jazykom sa hovorilo v oblasti severného Nemecka, časti dnešného Dánska, Holandska a na Frízskych ostrovoch. Bol to zároveň jazyk mnohých kmeňov, ktoré osídlili Britániu a stal sa hlavným predchodcom dnešnej angličtiny. Zo staršieho, 24-runového futharku vznikol na území Škandinávie a Dánska asi v 8. storočí mladší, "vikingský" futhork. Tento mal len 16 písmen, pričom niektoré runy zastupovali viaceré hlásky. Toto sú však len hlavné typy runového písma. Okrem nich existovalo na rôznych územiach a v rozličných dobách veľké množstvo obmien.
Vráťme sa však k Abecedariu. Táto krátka báseň nám naznačuje, že runy mali vlastné symbolické významy:
1.runy (THURIS, OS, TIR a MAN) poukazujú na božské bytosti: Thuris je obor, Os zodpovedá bohu z rodu Ásov, Tir (Týr) je jedným z bohov; runa MAN znamená síce doslova "človek", ale zvyčajne sa vykladá ako Mannus, ktorý je jedným z troch mýtických predkov juhogermánskych kmeňov
2.runa UR (praveký tur) a pôvodne aj YR (los) odkazujú na božské bytosti vo zvieracej podobe
3.runy BRICA, LAGA a YR sa spájajú s kultovými rastlinami (breza, cesnak a tis); Laga je však zároveň vodná plocha (jazero) a Yr odkazuje tiež na losa
4.runy HAGAL, IS, AR a SOL majú vzťah k posvätnému kolobehu roka: krupobitie, ľad, rok a slnko
5.runy CHAON a NAUT poukazujú na chorobu (vred) a núdzu ako údel prisúdený Nornami, sudičkami; naopak, FEU je dobytok - základná podmienka prežitia
6.runa RAT pravdepodobne spomína posvätný voz (voz bohov?)
Písmená našej abecedy majú názvy, ktoré sú len bezvýznamnými zvukmi - Á, Bé, Cé, Dé... No názvy rún boli každému zrozumiteľné výrazy z jednotlivých germánskych jazykov. Napríklad v staroislandskom jazyku mali slová Fé, Úr, ?urs (Thurs), Óss, Rei? (Reidh), Kaun atď. každému známe významy: dobytok, praveký tur (niečo ako zubor), obor, boh z rodu Ásov, jazda, vred či choroba. V iných germánskych jazykoch sa niektoré použité označenia mierne líšili, pretože slová nadobúdali aj iné významy. Napríklad meno runy zodpovedajúcej hláske K/C/Ch (staroislandsky Kaun, anglosasky Cén, staronemecky Chien alebo Chaon) znamenal "vred", ale niekde aj "fakľu" (pochodeň). Mimochodom, podobné vlastnosti mali aj slovanské písma hlaholika a cyrilika a pravdepodobne aj hebrejské písmo. Písanie teda nebolo len bežným záznamom slov, ale aj "vyvolávaním" ďalších významov spojených so symbolikou runy. Tým sa písanie stalo zároveň magickým aktom zaklínania. A pravdepodobne práve táto skutočnosť viedla k domnienke, že by sa mohli používať okrem písania (a čarovania) aj na veštenie. O tom si však povieme nabudúce.
Literatúra:
BRAUNE, Wilhelm; EBBINGHAUS, Ernst A.: Althochdeutsches Lesebuch. Tübingen 1965
WIPF, Karl A. (výber, preklad a komentár 1992): Althochdeutsche poetische Texte. Althochdeutsch/Neuhochdeutsch. Stuttgart: Philipp Reclam jun.
Uvedeno ve spolupráci se serverem www.putnici.sk
|
