POKLADY NA SITNE
Príbehy, ktoré sa podobajú na dramatické rozprávania o hladaní pokladov v Tatrách sa viažu aj k impozantnej prírodnej pevnosti s baštami brál v horách uzavretých medzi stredným Hronom a Iplom - k Sitnu. Jeho meno ostáva aj pre dnešok rébusom s trochu zlovestným akcentom. Ocovský rodák a polyhistor Matej Bel (1684-1749)vo svojom monumentálnom diele "Historické a zemepisné poznatky o novom Uhorsku" udáva, že jeho slovenský názov zodpovedá významu dnešného slova "peklo". Dokladá to aj preklínaním "Do Sitna s tebou!" a odvodzuje ho od mena "Satan", "Satanová", alebo od akéhosi strašného väzenia na tamojšom hrade, ktoré sa naozaj podobá na pochmúrne miesto ludského súženia. Už od pradávna slúžilo Sitno ako obetište a pohrebisko, útocisko pred nepriatelom a ešte aj pred výstavbou hradu, ktorý zanikol v protihabsburgských vojnách v roku 1710, ako pozorovací bod s výstražnými vatrami. Sitno, podobne ako tatranské konciare, prehladávali pocetní hladaci pokladov vystrojení v prípade potreby virgulou a zemskými klúcmi, starobylými rukopismi s modlitbami a strašnými formulami, ktoré - ako verili - im mali byt nápomocné pri hladaní pokladov. (Kmet, A.: Veleba Sitna, Ružomberok 1893, Sitno a co z neho vidiet, Ružomberok 1901)
Niektorí z nich prejavovali priam zázracnú vytrvalost hraniciacu až s posadnutostou, ako napríklad istý muž s Pešti, ktorého Andrej Kmet každorocne stretával na Sitne, kde hladal poklad, co mu v testamente odkázal nebohý otec. Velké množstvo pokladohladacov si však vytváralo tento atraktívny image iba pri rozhovoroch v hostinci, kde upútavali pozornost ludí, ktorí ich za to z vdacnosti a nezištne castovali pálenkou - v skutocnosti však na Sitne zbierali kôru a lyko z líp...
Okrem presvedcených a pomyslených hladacov pokladov sa aj pod Sitnom /tak ako všade inde/ našla ešte aj tretia skupina v podobe rozmanitých vitúzov a figliarov. Tí v rozprávkové bohatstvo hory vôbec neverili, ale zato boli vždy ochotní pohotovo odprisahat, že o takých pokladoch vedia, poznajú vraj zlaté nápisy, ktoré k nim vedú, slubovali zaviest k mrežiam zamknutým na zlatú zámku, za ktorými videli schody do pivnice, tam zase druhé dvere vedúce k pokladu atd., ale zatial co iných vodili za nos peknými recami, sami k slúbeným pokladom nemohli.
Povest o mrežiach, za ktorými sa skrýva na Sitne chodba vedúca k pokladu, sa vyskytuje vo viacerých variáciách. Tak napríklad Krnišovania kosili trávu na hornej lúke. Muži brúsili kosy, ženy sa ponáhlali na horný koniec s hrablami. Zrazu sa jednej z nich, ktorá sa pri chôdzi opierala o násadec, hrable prepadli až po rázsošku do akejsi mreže. Prelaknutá vykríkla a všetky okolo stojace ženy sa pozerali na hrable, a mreže do ktorých boli vrazené. Ked zavolali mužov, a chceli im mreže ukázat, viac ich nenašli. Istý postarší kovác zo Štiavnice zase šiel so svojimi spolocníkmi popod zrúcaniny hradu k Šostalovej studnicke, a vtedy mu uviazla palica v mreži ukrytej vo vysokej tráve. V nádeji na bohatstvo svoj objav zatajil, neskôr sa k mreži vrátil, aby ju sám preskúmal, ale nic nenašiel.
Istý postarší kovác zo Štiavnice šiel zase so svojimi spolocníkmi popod zrúcaniny Sitnianskeho hradu a vtedy mu vraj uviazla palica v mreži ukrytej vo vysokej tráve. V nádeji na bohatstvo svoj objav zatajil a neskôr sa k mreži vrátil, aby ju preskúmal sám, ale už nic nenašiel ...
"Ja sám už pekných pár rokov mám íst s jedným vedomcom obzriet si zlatú zámku, mreže a schody, ale nemohli sme sa tam doteraz vybrat, vlastne len on, pretože ja každý rok Sitno aj desat - dvadsatkrát pochodím", píše Andrej Kmet a jeho slová naozaj nepotrebujú komentár.
Niekdajší sitniansky horár Alojz Skala rozprával, že akýsi dedincania z Detvy, ktorí každorocne zbierali korienky a byliny na Sitne, ho raz volali, aby šiel s nimi a pozrel si zlatý nápis. Na horárovo neštastie prišli za ním turisti, a on nemohol s nimi odíst. Možno išlo o objav súvisiaci s rozprávaním o bratoch Benovických, ktorí podla povesti pracovali pod Sitnom, a natrafili na kamen so zlatým nápisom: "Kto ma na druhý bok obráti, nieco sa dozvie". V nádeji na poklad bratia nelutovali vynaloženú námahu, ked po celodennom lopotení obrovský balvan prevrátili na druhú stranu, mohli si na nom sklamaní precítat: "Ležal som dost na tomto boku, môžem si poležat aj na druhom". Benovickí boli sotva spokojní s takýmto nálezom, ja by som sa podla vzoru Andreja Kmeta uspokojil aj takým, len keby som ho našiel. (Jesenský, M.: Zobudia sa nesmrtelní ?, Slov. Republika Víkend, roc.4, c.16 (18.4.1997), s.13)
K výskytu pokladov tohto druhu sa viažu i rôzne indície o pobyte hôrnych chlapcov na Sitne, ako o tom svedcia názvy "Zbojnícka skala" na temene vrchu, "Zbojnícka studnicka" v stráni od severovýchodu pod hradnými zrúcaninami a podobne. Jeden z týchto pokladov bol v minulom storocí systematicky hladaný na južnej strane "Zbojníckeho brala", kde vidiet v jednom brale akoby ludskou rukou vytesaný otvor. Hladaci sa na zaciatku domnievali, že našli ústie do legendárnej podzemnej chodby, ale kedže sa k nemu po stene nemohli dostat, spustili jedného muža na dlhom lane z vrcholu. Tento po rozkolísaní lana prekonal skalnatý previs, a vklzol do výklenku.
Sotva však urobil pár krokov, ocitol sa na druhej strane nad priepastou medzi bralami. Neúspešne sa i kopalo v zrúcaninách hradu, kde do hlbokej pivnice spustili na povraze odvážlivca, ktorý odtial vyniesol starý mec, železné úlomky a "hnáty obra", pravdepodobne kosti z mamuta. Další z pokladov by mal byt ukrytý pri Ciernej studnicke, na mieste, kde nad bahnitou dolinkou pod košatými dubmi poculi vraj polovníci silné hucanie pod zemou. Ked podla návodu od studnicky odmeriate niekolko metrov k jednému dubu a zacnete kopat, prídete k murovanému vchodu do pivnice. Do tmavého otvoru treba vhodit pen z toho duba, pretože v ústí chodby stále kmitá cepel meca, ktorý rozpolí každú neopatrnú hlavu. Zakliaty poklad i tak nemožno vyzdvihnút, pretože ako hovorí povest "boli traja co sa zaprisahali, že ho jeden bez druhého nevezmú".
Nuž, kto neverí, nech tam beží ... Hladanie a kopanie ukrytých pokladov casto sprevádzali - akože inác - tragikomické historky, z ktorých si uvedieme aspon jednu: Niekedy okolo leta 1863 pracovali dedincania z Prencova den pred sviatkom sv. Jána na širokej lúke na temene Sitna, ked odrazu zbadali troch mužov, ako idú po lese a pritom sa ukrývajú v poraste. Vtedajší horár Oparený sa velmi skoro dovtípil, aký bude zajtra den, a preto sa rozhodol, že sa na úcet cudzincov pobaví: Tajne si vypocul ich rozhovor na lesnej cistine, kde ako dúfajú, uvidia v noci tajné belasé plamienky, urcujúce miesto uloženia pokladu, ktorý vyhára. Na to miesto potom pod rúškom tmy priniesol a ukryl kovovú misku s liehom, ktorý bol v tom case ešte málo známy, a polnoci ho podpálil.
Plamen okamžite vzblkol, a on mal o zábavu postarané. Bohatstva chtiví hladaci sa z vážnymi tvárami a s prstami na perách priblížili k miestu, modlili sa a potom mrmlali cosi nezrozumitelné podla akejsi starej knihy. Nakoniec urobili posvätenou kriedou kruh, na misku napísali "Toto je svetlo sveta", a noci so soboty na nedelu kopali a ryli v zemi, až kým nad ránom neodišli s dlhým nosom domov. Pre úplnost však možno dodat, že v obrovskej jame, ktorú ešte aj po rokoch našiel Andrej Kmet, neskôr dedincania vykopali kosti a kovové fragmenty, ktoré mohli byt cenným archeologickým nálezom ...
Pokračování příště
Uvedeno ve spolupráci se serverem www.putnici.sk
|
