|
| |
ESOTERIKA / Mystéria |
Magické chvenie a zázračné zaklínadlá - I. |
| Mikuláš Jesenský |
| zobrazení: 7959 | známka: 1 | komentářů: 1 | přidat komentář | formátovat pro tisk |
|
V každom kúte a jazyku sveta existujú carovné slová, ktoré nemožno vyslovit bez toho, aby sme medzi ludmi nevzbudili stav vrcholnej pozornosti a casto i búrlivé prejavy nadšenia. Stací len povedat slovo "nafta" na Strednom východe, "diamanty" v Južnej Afrike, "voda" na Sahare a v momente nájdeme pozorných posluchácov. V dávnej minulosti mali takúto priam magickú silu slová "grál", "zlaté rúno", ci "jablká Hesperidiek", ale oné zvláštne vibrácie, ktoré rozochvievali ludské vnútro, stratili v prúde casu svoju impulzívnu silu, vybledli, zašli a upadli do zabudnutia, ako sa to jedného dna stane aj s naftou.
Avšak v každom období a v hociktorej krajine si dodnes zachovalo svoju magickú prítažlivost slovo "poklad" a neexistuje ani jeden dôvod, aby sme uverili, že táto príležitost coskoro opadne. Sám patrím k tej skupine nadšencov, ktorí sa rozhodli zasvätit podstatnú cast svojho života odkrývaniu tajomstiev starých zrúcanín, prachom zapadnutých chodieb a dávno zabudnutých, rafinovane skrytých úkrytov. Presvedcenie, ktoré umožnuje dúfat v nové a nové dobrodružstvá sa skrýva vo viere, že všetky miesta pokladov nie sú ešte, naštastie, zapísané, zamerané, ci objavené, a že aj dnes prechádzame popri nich, pozeráme sa na ich úkryty bez toho, aby sme vedeli, aký drahocenný obsah skrývajú.
Okrem neodolatelnej prítažlivosti si však poklady zachovávajú akúsi ochrannú silu, ktorá ich bráni, a zároven hladaca vyzýva, aby ich dobyl. Nie nadarmo sa v pocetných legendách stretávame s necistými silami, démonmi, obrami, drakmi, obrovskými ciernymi psami s plamenným jazykom, ktoré poklady strážia a kliatba zase postihne každého, kto objavil nejakú skrýšu. Môžeme sa opýtat, ci tie obrovské poklady cenností, drahého kovu a ušlachtilých kamenov existujú naozaj. Dodnes nie je vôbec známe, kedy ludia vlastne prišli na nápad, aby v tajnosti ukryli svoj cenný majetok, pravda je však taká, že objavy pokladov sprevádzali ludstvo už od jeho pociatku. Pocas tohto dlhého obdobia milióny ludí ukrývali drahocennosti a väcšina z nich zomierala skôr, ako si mohli svoj poklad vybrat, alebo prezradit miesto jeho úkrytu. Zemegula je priam prešpikovaná pokladmi, ktoré sa teraz dostávajú na svetlo, dávno po tom, ako ludia ukryli, zakopali alebo zamurovali poklady, ktoré nebolo radno v búrlivých casoch prenášat: tažké predmety z drahých kovov, drahokamy, starožitnosti, mince, umelecké diela, výrobky z bronzu, cínu, striebra, zbrane, dokumenty, peniaze a všelico iné.
Slovensko v tomto ohlade teda nepredstavovalo výnimku, a preto by som rád citatela pozval na krátku cestu za slovenskými pokladmi, na ktorú sa môže vydat aj sám, ak aspon trocha túži po dobrodružstve, a môže sa tak priblížit k onej carovnej zvedavosti, ktorá tak krásne usmernila naše záujmy v detstve.
POKLADY HRADOV
Naša prvá výprava bude smerovat do lesnatého pohoria Malých Karpát, kde sa strmom a vysokom kopci rozkladajú ruiny malebného hradu Ostrý Kamen. Kedysi chránil, podobne ako susedné pevnosti Smolenice a Korlátka cestu vedúcu cez Karpaty na Moravu. Nie je známe, kedy ho vlastne postavili, isté je len to, že v druhej polovici 14. storocia patril ku královským majetkom. V podzemných sienach, ukrytých pod hradom, je vraj uložených sedem drevených sudov plných zlatých dukátov. Mnoho ludí v minulosti tento poklad hladalo, ale medzitým sa klenby prepadli a tá cast podzemia, kde sa mal nachádzat, zmizla aj s hladacmi pod troskami. Dnes sa na povest len málokto pamätá a v obci pod hradom už nenájdete nikoho, kto by nieco vedel o mieste, kde sa poklad nachádza. Zdá sa, že nenávratne zmizol pod sutinami, korenmi kríkov a stromov, prerastajúcich do hlbokého podzemia. (Janota, L.: Slovenské hrady, T.II, Slovenská liga, Bratislava 1938, s.262-263)
V susedstve hradu Ostrý Kamen sa v pohorí Malých Karpát nachádzajú na vyvýšenom skalisku zrúcaniny hradu Korlátka, ktorý tu podla záznamov stál už v roku 1041 a patril do majetku rodu Abovcov spolu s nedalekým Brancom. Istý cas bol v držaní nemeckého rytierskeho rádu, ktorému ho v roku 1485 prepustil uhorský král Matej I. Korvín (1440-1490) za 6000 zlatých. Pod hradom sa údajne klukatí podzemná chodba, ktorá sa koncí zasypanou kolmou šachtou, v ktorej je ukrytý obrovský poklad. Ten však podla tradície objaví na den sv. Jána ten, kto vlastní kvet papradia a na pravé poludnie Bielej soboty. (Janota, L., op. cit., T.II, s.45)
Nedaleko Ružomberka sa zase na skalnatom výbežku Malého Choca vypínajú ruiny kedysi impozantného hradu Likava. Jeho vznik sa stráca v šere dávnoveku, hovorí sa však, že ho postavili templári (nazývaní aj cervení mnísi). V každom prípade sa hrad spomína v listinách roku 1312, ked bol jeho držitelom Radmír, velitel templárov. Víchrice, dažde i vojnové pustošenie premenili hrad na zrúcaniny, ktoré podla tradície obchádza za temných nocí prízrak v tmavej kutni s cakanom, rýlom a motykou. Povest o tajuplnej postave nadprirodzeného strážcu Likavy, ktorý sa na hrade objavuje v predzvesti búrky, má byt jediným odkazom na poklad, ktorý pod hradnou vežou zakopal likavský hradný pán za pomoci verného sluhu, aby ho neskôr zavraždil a na jeho krv zaklal nedobytnost pokladu. (Janota, L., op. cit., T.II, s.118-120)
Mohutná a dominujúca silueta hradu, vypínajúceho sa nad mestom Trencín predstavuje tajný úkryt doteraz neobjaveného bohatstva jedného z najmocnejších mužov, akí kedy písali slovenskú históriu. Je ním Matúš Cák Trenciansky, ktorý sa v roku 1296 stal palatínom a postupne sa zmocnil obrovských majetkov. Patrila mu velká cast Slovenska a preto bol známy aj ako "pán Váhu a Tatier." Kdesi v tajomnom podzemnom komplexe vytesanom do trencianskej hradnej skaly údajne odpocíva Matúšovo telo spolu s jeho pokladom, z ktorého vyplácal žold pre vojakov 32 hradov. Uložili ho tu jeho verní druhovia a spolubojovníci - rytieri Felicián Zach, Dežoch, Ladislav Omodejovský v sprievode hradného kapitána. Vstup do hrobky a miestnosti s pokladom bol podla legendy rafinovane ukrytý. V jednom z okrúhlych západných výklenkov na prízemí "vysokom šest a pol, širokom pät a hlbokom jednu piad" bolo potrebné udriet na dva štvorhranné hladké kamene oznacené sotva viditelným krížikom. Nato sa cast múru zvrtla prostredníctvom otácavého mechanizmu a ukázalo sa ústie chodby s úrovnou na dve piade nižšej, ako podlaha predchádzajúcej miestnosti. Za nou nasledovalo 25 železných schodov tocitého schodišta, ktoré sa stácalo o 25 stupnov a umožnovalo prístup do nižšie položenej chodby dlhej 5 krokov, vytesanej do tvrdej skaly. Na jej stene sa vraj nachádzala freska, znázornujúca útek Svätej rodiny s Ježišom do Egypta. Po zatlacení ocí na namalovanej tvári dietata sa otvorilo ústie dalšieho otvoru, ktorý však nebol štvorhranný, ale sa tiahol pozdlž tmavých crt obrazu. Od ohlávky, visiacej z krku osla, na ktorom sedela Mária s dietatom, sa táto ciara tiahla chrbtom, zadnými nohami zvierata až po zelenou lemovanú cestu na obraze. Línia, vedúca od ohlávky po chrbát osliatka, spájala pravú a lavú ruku Márie, držiacej dietatko vo svojom lone. Tu bol najvyšší bod pohyblivej skaly, aby sa mohla otácat okolo osi a jej obrysy boli pred pátravým zrakom ukryté.
Ked sa skalná tabula, na piad široká, skrútila o 90 stupnov, bolo možné preniknút do miestnosti. V nej boli uložené v medených kotloch a železných debnách mince, podla revízie spomenutých rytierov, z dôb panovania Ondreja II., Belu IV., Ondreja III. a ceských králov Václava II. a Premysla Otakara I. i II. Na tomto mieste sa podzemné miestnosti, vytesané v skalnom brale koncili. Práca na ich stavbe údajne trvala štyri roky a Matúš Cák sa osobne staral o to, aby sa o jeho tajomstve nik nedozvedel. Vytesaný materiál potom použili k stavbe veže. (Jesenský, M.: Krajina zázrakov. Lexikon magických miest na Slovensku, Agentúra K, Košice 1998, s.189 - 190)
O Pustom Hrade v Sklených Tepliciach takisto kolujú rozmanité legendy. Podla jednej z nich sú na hrade obrovské poklady, ktoré stráži tajomný mních. Ten môže na seba prijat rozmanitú podobu a tak vraj strašieva ludí, ktorí sa zatúlali k zrúcaninám. Fantázia? Rozprávky ? 10.augusta 1899 priviedli zakladatela "Slovenskej muzeálnej spolocnosti" Andreja Kmeta k cloveku, ktorý kedysi objavil pri oraní na poli pod Pustým Hradom hlinený kalich, podobajúci sa omšovému, ale nebol až taký vysoký. Nálezcom bol úbohý starec, ktorý ležal na lôžku tažko chorý na rakovinu a na otázky Dr. Gašparca, sprevádzajúceho Andreja Kmeta odpovedal len velmi neochotne. Rozprával nesúvislo o akomsi mužovi, ktorý na Pustom Hrade kopal, objavil drahocenné náradie v podzemí za mrežou, ale vo chvíli, ked vytahoval striebornú misu, objavil sa tajuplný cervený mních a na smrt ho vystrašil. Další muzeológ Peter Petic si zasa 19.5.1926 vypocul rozprávanie o zázracnej soche Vykupitela, ktorá sa kedysi dávno nachádzala na Pustom Hrade a z jej boku vždy kvapkala krv. (Petic, P.: Povesti o skleno-teplickom hrade, Cas. MSS 19, 1927, c.4, s.65-67)
Dnes, ked si v obrázkových magazínoch môžeme pozriet plnofarebné reprodukcie krvácajúcich, ci placúcich sôch Krista a Madony, nepôsobí táto správa až tak šokujúco, ako výsledky moderných bádaní nad týmto zvláštnym fenoménom, ktoré preukázali, že pramienky vytekajúce z ocí, sú naozaj ludské slzy a krv, ktorá sa na nich objavuje, je ludskou krvou.
Petic si vypocul od miestneho podrichtára ešte aj dalšie malebné povesti. Niekedy v dvadsiatych rokoch 19. storocia išla istá žena zo susednej obce Repište nazbierat na Pustý Hrad hríby. Ako vyšla na kopec, zbadala asi pätdesiat metrov pred opevnením otvor do podzemia, kde boli uložené poklady - bolo to práve na Velký piatok. Žena vošla do podzemia a nabrala si tolko drahocenností, kolko len vládala uniest. Ked vyšla z pivníc, zbadala, že za nou beží psík, ktorý ju sprevádzal až domov. Zo svojho majetku sa však dlho netešila. Hned, ako prekrocila prah izby, padla na zem mrtva. (Jesenský, M.: Magické slovo poklad, Nový den, roc.2, c.185 (11.8.2000) s.10)
Samotný podrichtár mal s tajnými chodbami a podzemím Pustého Hradu vlastné skúsenosti. Pod prísahou potvrdil, že ked bol malý chlapec (v case rozprávania mal 55-60 rokov) pásaval dobytok na okolí zrúcanín a casto ich s ostatnými rovesníkmi navštevoval. Ako sa raz nahánali medzi múrmi, objavili kolmú šachtu, v ktorej nevideli dno a kamienky, ktoré do nej hádzali, vôbec nepoculi dopadnút. Ako áno, ako nie, poklad sa na Pustom Hrade predsa len podarilo objavit. Nestalo sa to však v Sklených Tepliciach, ale na hrade rovnakého mena pri Zvolene. Na základe predchádzajúcich hlásení vykopal v roku 1946 Dr. Balaša bronzový poklad, pozostávajúci z niekolkých desiatok predmetov na severozápadnom svahu Pustého Hradu, na sútoku Hrona so Slatinou, ktorý okrem iného dokázal, že Pustý Hrad bol nielen rozsiahlym stredovekým opevnením a staroslovanským hradiskom, ale nepochybne aj útociskom cloveka v dobe bronzovej.
Zvolenský Pustý Hrad už teda vydal jedno zo svojich tajomstiev, sklenoteplické poklady však na objavenie ešte stále cakajú.
ZPokračování příště
Uvedeno ve spolupráci se serverem www.putnici.sk
|
| Ohodnotit článek: |
|
|
pouze pro registrované uživatele
registrace zde |
|
|
Aktuální známka:
1 |
|
| Komentáře čtenářů (1) |
| přidáno | autor | předmět | |
| 29.1.2006 14:01 |
ragnar |
Autor |
odpovědět |
| Pouze pro registrované uživatele |
zobrazit komentáře | přidat komentář
|
|
|
Pokud se chcete zaregistrovat, můžete tak učinit zde
|
|
