Vzostup a pád templárskeho rádu I.

Jediné slovo "templári" takmer po dve stáročia vyvolávalo oslepujúco farbisté vízie o orientálnych a neslýchaných krajinách, povolávalo do života hrdinské legendy, vykresľovalo lode brázdiace azúrové more pod plachtami vzdúvajúcimi sa vetrom a zdobených krížom, obrnenú jazdu útočiacu v cvale na piesočných pobrežiach a púšťach, rozprávkové bohatstvo Arábie, vykupovaných zajatcov a skutky milosrdenstva, dobyté mestá a rozľahlé pevnosti s hradbami titanov.

Mnohé z týchto romantických predstáv ostatne pretrvali až dodnes a templárska legenda dodnes stratila iba máločo zo svojej príťažlivosti. Rôzni autori nachádzajú v statočných bojovníkoch milites templi strážcov Svätého grálu, obrancov mystickej tradície a rituálov tajného zasvätenia, ktoré po oficiálnom zániku rádu inšpirovalo spoločenstvá renesančných hermetikov, rosenkruciánov a slobodomurárov. Duchovný odkaz templárov prestúpil ezoterickú literatúru, nachádzame ho v najrozmanitejších podobách, v tvrdeniach početných autorov, kde sa pravda často zložito preplieta s fabuláciou. O tom, do akej miery je problematika rytierov kríža a meča stále živá sa môžeme presvedčiť i prostredníctvom jedného z románov Umberta Eca. "Foucaultovo kyvadlo" sa zaoberá okultnými dejinami templárov a účinkovaním ich pokračovateľov vo svetových dejinách, preto nečudo, že dobylo prvé priečky v rebríčku svetových bestsellerov.

Samotná datácia počiatkov templárskeho rádu predstavuje aj pre znalcov historických prameňov nepochybne tvrdý oriešok - k dispozícii máme totiž rozličné správy triumvirátu historikov, aké vznikli pol až trištvrte storočia po tejto udalosti. Dvaja z dejepiscov zhodne opisujú, ako v roku 1118 alebo 1119 francúzsky šľachtic Hugues de Payns spolu s ďalšími ôsmimi rytiermi vstúpili do služieb jeruzalemského patriarchu Warmunda z Picquigne, pričom zložili sľub čistoty, poslušnosti a zaviazali sa tiež chrániť kresťanských pútnikov vo Svätej zemi. Kráľ Baldouin II. im vyčlenil ako základňu mešitu al-Aksá pri Skalnom chráme, na mieste pôvodnej Šalamúnovej svätyne. Tretí kronikár bol názoru, že Hugues sa ocitol v Jeruzaleme počiatkom vlády Baudouina II., bojoval v Palestíne tri roky, kým sa s tromi desiatkami spolubojovníkov nerozhodol zriecť vojnového úsilia a zaviazať sa posvätnou prísahou. Ich bojové umenie a zbožnosť však jeruzalemského panovníka zaujali natoľko, že ich presvedčil, aby svoje zbrane neskladali, ale použili k obrane pútnických ciest. V tej chvíli bola situácia nanajvýš kritická: v predvečer veľkonočných sviatkov roku 1119 mohamedáni napadli skupinu sedem stoviek pútnikov, tristo ich brutálnym spôsobom umučili a zavraždili a šesťdesiat vzali do zajatia. V Jeruzaleme zavládlo zúfalstvo a odpoveďou bolo založenie budúcej elity križiackych vojsk.

Novovzniknutý rád musel odolávať rôznym ťažkostiam. Zatiaľ nevlastnil status rehole, chýbalo mu potrebné ľudské, finančné i organizačné zázemie, vplyvní patróni i pevné postavenie v systéme stredovekej spoločnosti. Udržal sa iba vďaka pevnej viere jeho zakladajúcich členov, oddanosti myšlienke milites dei a vďaka priazni osudu, v ktorej neskôr mnohí postrehli účinkovanie vyššej božskej moci. Templárski rytieri sa zaviazali predovšetkým žiť v chudobe, preto si do svojho znaku umiestnili emblém dvoch jazdcov na jednom koni aby vyjadrili symboliku skromného začiatku. A v tej chvíli sa na scéne templárskych dejín objavil jeden z najvplyvnejších katolíckych teológov všetkých čias - svätý Bernard z Clairvaux (1090-1153).

Ak v týchto dňoch pôjdeme po stopách legendárneho rehoľníka, ktorý zomrel 20. augusta 1153 v Clairvaux, zažijú mnohí z nás nesmierne sklamanie. Slávny kláštor cisterciánskych mníchov slúži od roku 1802 ako ostnatými drôtmi a vysokými múrmi obohnaná väznica. Po príchode do Citeaux, kde si Bernard ako dvadsaťtriročný obliekol hábit aby spolu s tridsiatimi spoločníkmi vrátane svojich niekoľkých bratov a iných šľachticov pozdvihol chátrajúci a chudobný kláštor, ktorý tým zachránil pred zánikom nájdeme z kedysi mocného opátstva už len zrúcaniny uprostred bukových a dubových lesíkov. Viac šťastia budeme mať v starobylom meste Troyes, asi 140 kilometrov juhovýchodne od Paríža - v tamojšom chrámovom poklade katedrály svätého Petra a Pavla uchovávajú od roku 1813 Bernardovu lebku.

Bernard z Clairvaux, ktorý vošiel do cirkevných dejín ako "druhý zakladateľ" cisterciánskeho rádu a fundátor takmer sedemdesiatich kláštorov udržiaval vzťahy s takmer všetkými vplyvnými osobnosťami svojej doby. Rehoľník titulovaný pre svoju metodickú činnosť ako doctor mellifluus bol poradcom vyhľadávaným pápežskou kúriou, biskupmi, bratmi všetkých reholí i svetských hodnostárov, napriek tomu však ostal po celý život pokorný a skromný.

Hoci bol Bernard členom rádu, ktorý sa orientoval na izoláciu od sveta vo zvolenom ústraní, zaujímal sa o celocirkevné dianie a templárom pomohol intervenciou na pápežskom koncile v Troyes, kedy začali existovať ako rehoľa. Tento akt bol pre Bernarda naozajstným víťazstvom, naplnením jeho ideálu svätého bojovníka a to o to viac, že sa sám pre svoju fyzickú krehkosť a chatrné zdravie nemohol v skorej mladosti nastúpiť cestu rytierstva.

Rytier-mních je predovšetkým vojak Boží : "Nenosí meč nadarmo, pretože je nástrojom Božím, ktorý má trestať zlé a chváliť dobré. Pokiaľ aj zabije strojcu zla, nezabíja človeka, ale ak to smiem tak povedať, zabíja zlo." Tieto myšlienky sa neskôr objavili aj v Bernardovom traktáte Liber ad milites Templi: De laude novae militae (Kniha pre rytierov Templu: Chvála nového rytierstva). Tento dokument v ktorom autor, neskôr povýšený na učiteľa cirkvi vyložil svoj ideál svätého rytiera sledujúceho zdanlivo tak odlišné ciele - duchovnú spásu a vojenské remeslo - by nemal vynechať žiaden záujemca o mystiku bojovných križiackych rádov, keďže ako poznamenal anglický historik Edward Burman: "Samotní templári sa pozerali naspäť k pomyslenému ideálu rytierstva, rovnako ako sa neskoršie sekty a tajné spoločnosti nostalgicky obzerali za templármi."

Ale o tom až nabudúce.