Prípad Judáš I.

Vypočujte si príbeh, ktorý zmenil svet. Rozprávanie o začiatku našej kresťanskej civilizácie. Odohral sa síce na priedomí božieho príbytku, no medzi ľuďmi, v prachu ulice. Až neskôr vstúpil do mramoru bieleho paláca žiariaceho na azúrovoblankytnom pozadí. To je však už iná história.

Urobme spolu dohodu. Nechajme Bohu, čo je božie. A poďme medzi tých ľudí. Medzi ľudí, ktorí pred dvetisíc rokmi na maličkom kúsočku sveta rozohrali drámu trvajúcu dodnes.

Vypočujte si príbeh, ktorý možno charakterizovať jedinou vetou. Latinským príslovím "PROPRIUM HUMANI INGENII EST ODISSE, QUEM LAESERIS", teda slovensky povedané, "ĽUDSKEJ POVAHE JE VLASTNÉ NENÁVIDIEŤ TOHO, KOMU SME UBLÍŽILI". A ešte jednou, ktorú mohol vysloviť človek menom Judáš "BEZO MŇA BY NEBOLO PRÍBEHU, ANI KULTU".

Ponúkame vám príbeh o Judášovi, jednom z dvanástich Ježišových učeníkov, ktorí sa zúčastnili na legendárnej poslednej večeri so svojim učiteľom. Po nej vraj Judáš učiteľa zradil. Označiac Ho bozkom na tvár, vydal Krista nepriateľom. Ďalší vývoj príbehu je všeobecne známy. Rovnako aj už dvetisíc rokov trvajúci biľag na Judášovom mene. A keby len to. Oveľa horšie je, že Judášovým prostredníctvom ten biľag, to strašné obvinenie, už celé veky lipne aj na celom židovskom národe. Práve preto kauza Judáš vždy bola a stále je veľmi vážnou vecou.

Prípad Judáš je na prvý pohľad jednoznačný a zdanlivo k nemu nieto čo dodať. Prvé pohľady však bývajú až príliš často klamlivé, zavádzajúce, ba dokonca celkom slepé. Príliš jasné prípady zvyknú zapáchať. Vždy, nielen v shakespearovskom "štáte dánskom". Samozrejme, do dnešného dňa sa našlo viacero provokatérov, ktorí sa na udalosti opisované v základných kresťanských cirkevných spisoch, konkrétne v Novej zmluve či Novom zákone, odvážili pozrieť kritickým okom. Dokonca prišli s viacerými novými, logicky znejúcimi hypotézami o skutočnom priebehu udalostí, ktoré vyvrcholili ukrižovaním, smrťou a následným zmŕtvychvstaním Ježiša Krista. Týchto nespokojencov však zaujímali predovšetkým udalosti ohraničené poslednými mesiacmi, možno celým rokom, dvomi, pred Ježišovým zatknutím v Jeruzaleme. Samotný Ježiš však v ich analýzach hrá iba vedľajšiu úlohu. Je síce na scéne tvorenej Palestínou prelomu letopočtov postavou všadeprítomnou, no na javisku sú ostro nasvietení iní. A kdesi zo zákulisia sa ozýva nástojčivé volanie. "Judášov prípad je vymyslená, vykonštruovaná historka!"

Nuž, bolo a je počuť aj také názory, že legenda o Judášovi vznikla až o niekoľko desiatok rokov po Ježišovej smrti a ide vlastne len o metaforu zosobňujúcu vinu Židov za zabitie Krista. Inými slovami, Judáš vraj nikdy neexistoval. Keby to však bolo tak, prišli by sme o úchvatný príbeh. Ostaňme teda radšej pri tom, že Judáš bol postavou z mäsa a kostí. Ibaže, ako všetko, aj jeho príbeh sa asi odohral inak.

Predstavte si nasledovný obrázok. Mierne zvlnená krajina osádzaná vinicami, nad ktorými kde tu trčia datľové palmy, na medziach rastú figovníky, trsy tamarišiek a cyprusov. Za vzdialené vrchy zapadá sýtočervené slnko a končiacemu dňu vyhrávajú cikády. Obďaleč sa ligoce hladina veľkého jazera. Na brehu rybári opravujú siete. Po kľukatej prašnej ceste prichádza k brehu jazera skupina ľudí. Unavení, zaprášení, navidomoči chudobní pútnici. Usadia sa kúsok od rybárov. Vytiahnú z uzlíkov skromnú poživeň a začnú večerať. Takmer všetci majú len posúchy s cesnakom a cibuľou, sušené datle, sem-tam kúsok ryby a trochu zeleniny. Jeden z pútnikov sa od svojich druhov vzdiali a usadí do piesku pri deravom člne vytiahnutom na breh. Ostatní jeho samotu venovanú rozjímaniu rešpektujú a polohlasne sa rozprávajúc, oddychujú. Keď vidia, že ich rabbi, učiteľ, ukončil meditáciu, vstanú a podídu k nemu. Na jeho dobromyseľné gesto sa usadia do polkruhu. Kazateľ začína hovoriť. K pútnikom sa o chvíľu zvedavo pridajú aj viacerí z rybárov. Rabbi káže, ľudia zaujato načúvajú pokojnému, plynulému toku jeho slov. Po obvyklom podobenstve pokračuje vykresľovaním sveta, v ktorom bude vládnuť ľudská láska. Kázeň nie je dlhá. Učiteľ ju skončí vhodnou alegóriou a pripomenutím dňa posledného božieho súdu. Aj to však pokojne, s náznakom úsmevu na perách. Pútnici sa rozprávajú o učiteľových slovách, o obrazoch, ktoré im vykreslil, niektorí sa sporia o ich zmysel, ale všetci majú dobrú náladu. Ich rabbi totiž vo svojich kázňach nestraší pekelným ohňom, večným zatratením, nehromží, nevyhráža sa božou pomstou, nenadáva. Preto im je po každej kázni tak akosi blažene pri srdci. Rabbi volá k sebe jedného z mladých pútnikov, učeníkov. Rozpráva sa s ním navidomoči veľmi priateľsky. Medzitým vôkol vzbĺkne niekoľko ohňov. Z blízkej dediny dostávali pútnici darček od bohatého sedliaka.

Mladého baranca. Aj trocha vína sa nájde. Bude hostina. Nad vinicami, palmami, vŕškami i vodnou hladinou sa rozprestrela tichá, velebná, pokojná noc. Vysoko, prevysoko nad hŕstkou ľudí žiaria milióny hviezd. Pokoj ľuďom dobrej vôle v tej najčistejšej podobe.

"Židia zabili Krista, mesiáša!" Toto obvinenie, ktoré napriek tomu, že ho vyslovili ľudia, spôsobilo ľudským rozumom nepochopiteľné, obrovské zlo, trvajúce už neuveriteľných dvetisíc rokov. Začalo to však celkom nenápadne. Pravdepodobne kdesi v tej bukolickej krajine na brehu jazera, pri ktorom kázal chudobným pútnikom rovnako chudobný rabbi menom Ješua. Možno to začalo práve vtedy, keď si po kázni učiteľ privolal k sebe mladého učeníka a dlho sa s ním priateľsky rozprával. Ten mladík sa volal Júda. Podľa všetkého sa od ostatných pútnikov, učeníkov, ktorí sprevádzali rabbiho Ješuu po prašných cestách Galiley, líšil. Už na pohľad mal na sebe kvalitnejší odev, no aj v mešci mu častejšie ako ostatným štrngali mince. Bol od svojich spoločníkov nesporne vzdelanejší a hoci to nedával najavo, od väčšiny z nich aj oveľa inteligentnejší.

Možno to všetko začalo práve na prahu tej velebnej noci, keď po dlhom priateľskom rozhovore rabbi Ješua požiadal učeníka Júdu, aby sa im staral o ich spoločnú pokladnicu. Ustanovil ho pokladníkom skupiny pútnikov. A byť pokladníkom je nevďačná funkcia.

Nezaškodí, keď si v krátkosti priblížime, kdeže sa to vlastne ten náš príbeh odohral. Isteže, bolo to na území Palestíny. Palestína je však určenie príliš všeobecné, nepresné a zavádzajúce. Prípad Judáš vznikol na území Blízkeho východu, presnejšie v krajinách takzvaného Herodovho dedičstva. Volali sa Judea, Samaria, Galilea, Perea, Gaulanitis, Ulatha, Batanea, Auranitis a Trachonitis. Vládli v nich Herodovi potomkovia a nasledovníci. V Galilei, pre náš príbeh veľmi dôležitej, a Perei, ležiacej východne od dolného Jordánu a Mŕtveho mora vládol Herodes Antipas. Ten, čo sa preslávil sťatím Jána Krstiteľa a venovaním jeho hlavy nevlastnej dcére Salomé. Herodes Filip, ktorému jeho brat Antipas prebral manželku, matku onej Salomé, zasa vládol nad Bataneou, Auranitis a Trachonitis, územiami ležiacimi na východ od horného Jordánu. Z hľadiska nášho prípadu však sú najdôležitejšími krajiny Judea, Samaria a mesto Jeruzalem, ktoré spolu s krajinou Idumeou a ďalšími mestami Joppe, Sebaste a Cesarea Prímorská prešli po smrti ďalšieho Herodovho syna, Archelaa, pod priamu správu rímskych prokurátorov. V čase nášho príbehu vykonával túto funkciu Pilatus Pontius, po našom Pilát Pontský.

Krajiny a územia, o ktorých tu rozprávame, v tom čase už patrili buď priamo pod rímsku správu, alebo boli od Ríma závislé. V podstate to boli rímske protektoráty. Rím, najväčšia mocnosť antického sveta, vládol vtedy, na prelome letopočtov, už celému Stredomoriu. Obyvatelia dobytých krajín sa so začlenením do ohromnej Rímskej ríše väčšinou chtiac-nechtiac zmierili. Nie tak Židia. Tí so svojim monoteistickým bohom Jahvem robili Rimanom odjakživa veľké problémy. Rímska blízkovýchodná politika mala najväčšie problémy práve so Židmi, a to napriek tomu, že im v porovnaní s inými národmi povolil Rím mnohé ústupky. Jednoducho, územia obývané Židmi boli horúcou, neistou pôdou, doslova politickým trasoviskom, v ktorom ani pre vysokopostavených Rimanov nebolo problémom sa prepadnúť. Toto poznanie bude v ďalšom vývoji kauzy Judáš veľmi dôležité.

V čase života a smrti Ježiša Krista vládol rímsky cisár Tiberius, plným menom Tiberius Claudius Nero Caesar Augustus. Cisárom bol od roku štrnásť do roku tridsaťsedem nášho letopočtu. Z toho vyplýva, že do Tiberiovej vlády spadá aj prípad Judáš. Všetko so všetkým súvisí. Neústupnosť Židov, sebecké záujmy ich miestnych vládcov i záujmy Ríma a jeho úradníkov. Obrovské bohatstvo na jednej a strašná chudoba na druhej strane. Rozporuplné a všelijako poprepletané, často neprehľadné politické záujmy židovských vládcov, korunované postojmi arogantnej kňazskej kasty ovládajúcej Jeruzalemský chrám. Toto duchovné, no aj mocenské centrum Židov. Všetky tieto aspekty vytvorili z celej blízkovýchodnej oblasti doslova bublajúci kotlík vášní.

Mladý muž menom Júda sa teda stal pokladníkom neveľkej skupiny pútnikov, ktorí od jari do jesene merali vlastnými krokmi okolie Tiberiadského jazera, nasledujúc svojho učiteľa nazývaného Ješua. Boli ľudia z najspodnejších priečok vtedajšej spoločnosti. Väčšinou paholci, robotníci bez práce, ale aj bývalí zlodeji, zbojníci a prostitútky, ktorí zanechali svoje remeslo. Teda napospol ľudia s hanebnou minulosťou. Boli medzi nimi aj slobodní rybári, zopár sedliakov a bohatších žien, vdov, ktoré svojho rabbiho neskonale obdivovali a starali sa o neho. Dokopy s Ješuom neputovalo odrazu viac ako päťdesiat ľudí. S príchodom zimy sa rozišli a na jar opäť postretali. Sám Ješua vraj trávil zimu na pobreží Stredozemného mora u rodín oných bohatých vdov.

Mládenec, neskôr toľko preklínaný, nosil meno Júda, ktoré bolo medzi Židmi slávne a vážené. Podľa biblických kníh bol Júda synom Jákoba a Ley, zakladateľ rovnomenného kmeňa, ktorý dal židovskému národu kráľa Dávida. Meno Júda nosili aj významní vodcovia vzbúr a povstaní, medzi ktorými kedysi neboli len porážky. Júda Makabejský alebo Júda Galilejský boli národní hrdinovia požívajúci veľkú úctu. Potom však slávne meno dostalo celkom opačný význam. Tento Júda, mládenec obdivujúci svojho učiteľa Ješuu, pokladník skupiny ľudí s pochybnou minulosťou, ktorého dnes poznáme pod menom Judáš Iškariotský, sa stal synonymom zrady. Zločinu najodpornejšieho a najodsúdeniahodnejšieho. Stal sa personifikovaným zlom a keď ľudia vyslovili jeho meno, mysleli na meno celého národa. Ako k tomu mohlo dôjsť? A prečo sa z jedného zradcu stal zradným celý národ? Niečo také je predsa v celej ľudskej histórii, hoci inak plnej najrôznejších zločinov, nevídané. Čo sa to na tých prašných cestách z Galiley do Jeruzalema stalo?

Hovoríme o dráme odohrávajúcej sa na javisku prastarého divadla. Vybudovali ho ľudia v jednej z kolísok ľudstva. V krajine, kde sa našlo doteraz najstaršie známe mesto sveta, Jericho. Na civilizačnej križovatke, ktorá síce z mocenského hľadiska stála bokom, no napriek tomu rozhodujúcou mierou ovplyvnila ďalší vývoj antickej a následne i zrod a prvé kroky kresťanskej civilizácie. Náš príbeh modelovali mnohé faktory. S trochou zjednodušenia možno povedať, že tak, ako za všetkým, čo sa kedy odohralo v ľudskej spoločnosti, aj za Judášovým prípadom sa skrýva politika. Každá dráma má svoj zákonitý vývoj i svojich hlavných predstaviteľov. V prvom rade je to, samozrejme, samotný Judáš. Nazvime ho neskúseným mladým mužom. Potom je tu, Ježiš. Naivný filozof vznášajúci sa v nadoblačných výšinách. Ďalej učeník Peter, ktorý hrá zbabelého pokrytca. Jeho správanie sa i činy, veď to on trikrát zaprel Krista, nevdojak pripomínajú dnešných politikov. Pilát Pontský je zasa schopný, no už unavený cynik, ktorého nič nebaví. Veľkňaz Kaifáš, bezohľadný sebec a zlý človek, ktorý si doslova vynúti Ježišovu potupnú smrť. Napokon si predstavme poslednú, no z hľadiska budúcnosti veľmi významnú postavu, Pavla, redaktora všetkého schopného. Práve jemu, ale i ďalším neskorším kresťanským autorom sa pripisuje rozšírenie a pravdepodobne aj vytvorenie legendy o Judášovi. V rámci literárneho vytvárania Ježišovho životopisu okrem iného aj s pomocou starého zákona, sa vytvoril pohľad na účinkovanie jednotlivých postáv príbehu, a teda i Judáša. Aby bol príbeh úplný, autori potrebovali zápornú postavu. Zradcu. Obeť. Vinníka. Našli ho. Alebo vytvorili? V podstate je to jedno.