Keltská spiritualita II.

Keltské náboženstvo malo dve stránky: exoternú a ezoternú. Ezoterná bola vyhradená druidom. Získanie hodnosti druida vyžadovalo noviciát, ktorý mohol trvať aj dvadsať rokov. Druid, človek boží a človek vedy mohol byť aj bojovníkom.

Druidizmum obsahoval prvky orfizmu a pythagoreizmu. Druidom bola zverená aj výchova mládeže. Išlo o čisto ústnu výuku tradícií a morálky. Učiteľ vykladal látku ako spievané rytmické básne a doprevádzal ich pohybmi, ktoré žiaci pozorne opakovali. Podstatou učenia bola zrejme zásada "Cti bohov, buď statočný a nepáchaj zlo". Jadrom náboženského učenia bolo idea o nesmrteľnosti duše, ktorá po smrti prechádza do iných tiel (pythagoreizmus).

Iná spoločenská úloha druidov bola sudcovská. Boli rozhodcami v sporoch. Ak sa niekto nepodriadil ich rozhodnutiu, vylúčili ho zo spoločnosti i účasti na náboženských obradoch. V lesoch na juhu Parížskej panvy sa na obrovskej lúke konal každoročne druidský snem.

Výnimočnou lokalitou na území Slovenska, sprostredkúvajúcou nám mnohé poznatky o spiritualite Keltov, je keltská svätyňa nachádzajúca sa v archeologickej lokalite na vrchu Havránok pri Liptovskej Mare.

Objav kultového miesta na východnej terase hradiska bol azda najväčším prínosom tunajších dlhoročných archeologických prác. Našlo sa tu množstvo zaujímavých predmetov, významných pre poznanie hospodárskeho zázemia i obchodných spojení. Taktiež sa získala jedinečná možnosť oboznámiť sa aspoň s malým výsekom rozsiahleho sveta keltských náboženských predstáv, zvykov a rituálov.

Podľa najstarších predmetov zo severnej dlažby svätyne sa tu prvé obrady konali niekedy na konci strednej doby laténskej (tj. okolo roku 200 pred n. l.). Na veľkých ohniskách v strednej časti plochy sa spaľovali obetné dary, ktoré sa spolu so zvyškami hranice ukladali v oblúkovitom páse vedľa drevených stĺpov (azda akýchsi totemov či stél) v smere od severu na východ. Menšie ohne horeli aj na tejto ploche. Popol zo žiarovísk kňazi z času na čas prikryli plochými kameňmi, čím vznikla súvislá dlažba.
V strede areálu sa našla jama vyhĺbená do skaly. Na jej dne ležala mohutná zásobnica a vedľa džbánok. Okolo, ale aj vo vyšších vrstvách zásypu, boli nahádzané neúplné kostry i samostatné lebky a kosti viacerých jedincov. Pri obetnej jame boli odkryté zbytky mimoriadne veľkého dreveného stĺpa, osadeného 110 cm do skalného podložia - akoby centrálny symbol svätyne.
V polovici 1. storočia pred n. l. bolo spolu s okolitým opevnením prebudované aj obetisko, pričom z pôvodnej podoby zostalo len severné krídlo dlažby so stĺporadím. V strede vznikla nová šachta, takisto s dreveným totemom, ku ktorej z južnej časti symetricky viedla ďalšia dlažba lemovaná stĺpmi. Celý areál bol od ostatnej plochy hradiska oddelený ohradou.

Pri odkrývaní múru opevnenia bol objavený zvislo osadený pieskovcový kváder štvorcového prierezu vysoký 185 cm. Na žiarovisku poniže kameňa boli objavené zuhoľnatené zvyšky rôznych poľnohospodárskych plodín, prepálené črepy i celé nádoby, železná radlica, nôž, hroty šípov, strieborné mince a pod. Predpokladá sa, že išlo o lokálne obetné miesto pri ceste do svätyne. Podobných obetných miest bolo na tejto ceste zrejme viac.

Vo svätyni prebiehali v zásade dve ceremónie: spaľovanie zvierat a vecí a usmrcovanie ľudí. Na hranici sa najčastejšie obetovali poľnohospodárske plodiny (hrach, bôb, pšenica, jačmeň a proso). Ako zápalné krvavé žertvy sa uplatnili najmä časti tiel hovädzieho dobytka, oviec a ošípaných. Ojedinele sa obetovalo aj mäso koní, psa a srnca.

Z predmetov predovšetkým črepy i celé nádoby. Taktiež ozdoby - prevládajú súčasti ženského odevu: náramky, nákrčníky, spony, súčasti náhrdelníkov a opaskov. Ojedinele sa našli aj vzácne bronzové nádoby, náradie a nástroje (nože, sekáč, radlica a kosák). Nechýbali ani kovové suroviny: železné koláče, medený ingot, zvitky strieborného drôtu. Kusy vonnej živice - ešte i dnes po zapálení vydáva výraznú vôňu podobnú tymiánu.

Podľa nálezov ľudských kostí bolo možné určiť najmenej 10 osôb vo veku 20-30 rokov (jedna šestnásťročná). Najmenej v piatich prípadoch možno usudzovať na ženy, v jedinom prípade muža. Ostatné nemožno určiť. Patologické vyšetrenie odhalilo až v troch prípadoch výrazné anomálie obetovaných. (zápal kostnej drene, zle zrastená zlomenina, sánka s deformáciami po zápalových procesoch). Mnohé z lebiek a kostí -hláv a údov- boli predsmrtne rozbíjané a lámané tupými údermi. Sú viditeľné aj stopy po štiepaní, azda štvrtení trupu. Zistili sa aj miesta opálené ohňom. Do jamy boli hádzané iba jednotlivé zvyšky. Mnohé časti chýbajú, nenašli sa. Rituálny kanibalizmus sa tu však nepotvrdil. Usmrcovanie ľudí prebiehalo nezávisle na spaľovaní iných obetín. Významom obetovania bolo zaistenie úrody, uzmierenie bohov a zachovanie kozmologického poriadku. Jama slúžila ako spojenie s chtonickými božstvami, čo bol opak nebeského kultu.