Keltská spiritualita I.

Kelti, podobne ako Germáni, boli silne mysticky založeným národom. Na rozdiel od Germánov však vo svojej spiritualite Kelti až tak výrazne neinklinovali k uctievaniu sily, boja, hrdinskej smrti, či k pohŕdaniu všetkým ženským, slabým a starým.

Druidizmus, vyššia forma keltského náboženstva, sa objavil až pomerne neskoro - nanajvýš niekoľko storočí pred n. l.. Predtým sa vyskytovali iné podoby religiozity, napr. Kult bohyne-matky, kult prírodných síl a kult hérov. Vo všetkom, čo Keltov obklopovalo, nachádzali prejav géniov, z ktorých každý mal svoju vlastnú oblasť, ktorú chránil. Zatiaľ, čo stredomorský človek bol tvorom mestským, Kelt bol človek dedinský - žil v bezprostrednom styku so silami, ktoré z tohoto prírodného prostredia vyžarovali. Vyznával náboženstvo pôdy, ctil pramene, hory a stromy, niektoré rastliny obdarené zvláštnou mocou (napr. Šalviu). Zo stromov -strašných duchov prežívajúcich človeka- predovšetkým dub, niekedy porastený imelom.

V súlade s pythagoreizmom i učením Rgvéd veril keltský človek v prevteľovanie a nesmrteľnosť duše, no táto viera sa u neho menila. Vo svojich prvých prejavoch sa keltské náboženstvo opieralo zrejme o rozšírený animizmus, v ktorom vynikali niektoré sily symbolizované napr. Bohyňou-matkou a motívom sekery. Okrem toho existovali však aj početné kmeňové božstvá (prevažne mužské). V prameňoch bolo objavených 374 mien bohov, z toho 305 sa vyskytuje iba raz (kmeňové). 69 nadpozemských bytostí je nad-kmeňového významu.

Trojica Taranis-Teutates-Esus mala významné postavenie v keltskom panteóne. Taranis je značne podobný germánskemu Thorovi. Bol bohom hromu, Latinovia ho pripodobňovali Jupiterovi. Kelti ho znázorňovali s mlatom (pripomínajúcim Thorovo kladivo Mjollmir.)

Teutates sa podobal skôr Merkúrovi. Bol ochranným bohom keltských kmeňov. Jeho meno znamenalo "kmeň", pretože spájal niekoľko rodov do jedného kmeňového spoločenstva. Od stúpencov vyžadoval mnoho krvavých obetí aby posilnil svoju ochrannú moc. Obetovali mu zvieratá i ľudí, aby si zaistili jeho ochranu. Pomocou týchto obetí sa rody a kmene stmelili, cítili sa ako kultové spoločenstvo. Teutatesa nazývali tiež "kráľom bojovníkov" alebo "kráľom zemí".

Ésus bol ochranným bohom remeselníkov. Nosil so sebou obrovskú sekeru, akú ľudia používali na stínanie stromov. Doprevádzali ho jastraby a po jeho boku stál býk. Ésus od vyznávačov taktiež vyžadoval mnoho obetí.

Kelti prisudzovali veľký duchovný význam zvieratám. Chápali ich v dvoch rovinách:

1. Ako stelesnenie tieňov, či duchov. Platilo to predovšetkým o hadovi a mačke. Tú považovali za zosobnenie čarodeja a počas niektorých sviatkov ju rituálne trýznili a upaľovali (hlavne na deň letného slnovratu).

2. Podľa druhej predstavy boli zvieratá nazývané psychopompami - sprievodcami duší. Ich úlohou bolo nadväzovať spojenie medzi svetom živých a svetom mŕtvych. Sem patrili niektoré vtáky, napr. labute. Najdôležitejšia úloha v spájaní oboch svetov však pripadala jeleňovitým a koňom. Jeleňa pokladali Kelti za fantastického a tajomného tvora, ktorý dokáže neopatrných lovcov zlákať na neznáme chodníky smerujúce na onen svet, odkiaľ sa človek už nevracia. Tieto okolnosti vysvetľujú kult Cernunna, božského jeleňa, sprievodcu duší. Bol to silný ochranný boh zvierat i ľudí. Uctievali ho predovšetkým v Gálii. Doprevádzali ho divoké zvieratá. Na hlave mal jelenie parohy, v ruke držal hada, ktorý mal však hlavu barana. Lovci mu prinášali obete aby získali jeho ochranu. Objavoval sa tiež s veľkým vakom v ktorom boli peniaze alebo potrava. Keď ho ľudia prosili, obdarovával ich blahobytom a bohatstvom. Zostupoval tiež do podsvetia, kde žili duše mŕtvych.

Kelti dlho nepoznali chrámy v podobe budov. (Spoznali ich až pod rímskym vplyvom.) Ako posvätné miesta využívali zvláštne prírodné lokality označované ako miesta sily, napr. háje, lúky, hory, jaskyne, rieky, potoky, termálne pramene, neobývané ostrovy a pod.

Vyznávali ľudské obete ako najvyššiu formu obetovania a uzmierovania bohov. Preferovali zločincov a vojnových zajatcov, v prípade ich nedostatku však obetovali aj nevinných. Existovalo veľa spôsobov usmrcovania obetí. Taranisovi sa spaľovali, Esusovi vešali na stromy, Teutatesovi topili. Podľa Caesara spaľovali ľudí vo veľkých slamených figurínach. Obetovanie človeka bolo záverom, vyvrcholením kultového obradu.

V kolobehu ročného cyklu slávili Kelti dva hlavné sviatky: Samain sa slávil okolo prvého novembra (s príchodom chladu). Bola to noc, kedy mŕtvy vstupovali do sveta živých. Druidi túto noc prinášali mnoho obetí, aby uspokojili zlé mocnosti.

Beltine - príchod jari, vyvrcholenie síl čarodejníc. Oslava výhry nad nimi. Zapaľovali sa hranice.

Ďalšími dvoma dôležitými sviatkami boli Imbolc a Lugnasad (okolo slnečných rovnodenností). Lugnasad bol sviatok slnečného boha nazývaného Lugh (podľa neho pomenované napr. mesto Lyon).

Náboženstvo inštitucionalizované kňažstvom sa u Keltov objavuje až v 6. storočí pred n. l. Predtým pravdepodobne existovalo tiež, avšak nie sú o tom doklady. Kelti prežívali spiritualitu inak než Rimania; viac citovo a prírodne.