Prípad Judáš II.

Nezaškodí, keď si v krátkosti priblížime, kdeže sa to vlastne ten náš príbeh odohral. Isteže, bolo to na území Palestíny. Palestína je však určenie príliš všeobecné, nepresné a zavádzajúce. Prípad Judáš vznikol na území Blízkeho východu, presnejšie v krajinách takzvaného Herodovho dedičstva. Volali sa Judea, Samaria, Galilea, Perea, Gaulanitis, Ulatha, Batanea, Auranitis a Trachonitis. Vládli v nich Herodovi potomkovia a nasledovníci. V Galilei, pre náš príbeh veľmi dôležitej, a Perei, ležiacej východne od dolného Jordánu a Mŕtveho mora vládol Herodes Antipas. Ten, čo sa preslávil sťatím Jána Krstiteľa a venovaním jeho hlavy nevlastnej dcére Salomé. Herodes Filip, ktorému jeho brat Antipas prebral manželku, matku onej Salomé, zasa vládol nad Bataneou, Auranitis a Trachonitis, územiami ležiacimi na východ od horného Jordánu. Z hľadiska nášho prípadu však sú najdôležitejšími krajiny Judea, Samaria a mesto Jeruzalem, ktoré spolu s krajinou Idumeou a ďalšími mestami Joppe, Sebaste a Cesarea Prímorská prešli po smrti ďalšieho Herodovho syna, Archelaa, pod priamu správu rímskych prokurátorov. V čase nášho príbehu vykonával túto funkciu Pilatus Pontius, po našom Pilát Pontský.

Krajiny a územia, o ktorých tu rozprávame, v tom čase už patrili buď priamo pod rímsku správu, alebo boli od Ríma závislé. V podstate to boli rímske protektoráty. Rím, najväčšia mocnosť antického sveta, vládol vtedy, na prelome letopočtov, už celému Stredomoriu. Obyvatelia dobytých krajín sa so začlenením do ohromnej Rímskej ríše väčšinou chtiac-nechtiac zmierili. Nie tak Židia. Tí so svojim monoteistickým bohom Jahvem robili Rimanom odjakživa veľké problémy. Rímska blízkovýchodná politika mala najväčšie problémy práve so Židmi, a to napriek tomu, že im v porovnaní s inými národmi povolil Rím mnohé ústupky. Jednoducho, územia obývané Židmi boli horúcou, neistou pôdou, doslova politickým trasoviskom, v ktorom ani pre vysokopostavených Rimanov nebolo problémom sa prepadnúť. Toto poznanie bude v ďalšom vývoji kauzy Judáš veľmi dôležité.

V čase života a smrti Ježiša Krista vládol rímsky cisár Tiberius, plným menom Tiberius Claudius Nero Caesar Augustus. Cisárom bol od roku štrnásť do roku tridsaťsedem nášho letopočtu. Z toho vyplýva, že do Tiberiovej vlády spadá aj prípad Judáš. Všetko so všetkým súvisí. Neústupnosť Židov, sebecké záujmy ich miestnych vládcov i záujmy Ríma a jeho úradníkov. Obrovské bohatstvo na jednej a strašná chudoba na druhej strane. Rozporuplné a všelijako poprepletané, často neprehľadné politické záujmy židovských vládcov, korunované postojmi arogantnej kňazskej kasty ovládajúcej Jeruzalemský chrám. Toto duchovné, no aj mocenské centrum Židov. Všetky tieto aspekty vytvorili z celej blízkovýchodnej oblasti doslova bublajúci kotlík vášní.

Mladý muž menom Júda sa teda stal pokladníkom neveľkej skupiny pútnikov, ktorí od jari do jesene merali vlastnými krokmi okolie Tiberiadského jazera, nasledujúc svojho učiteľa nazývaného Ješua. Boli ľudia z najspodnejších priečok vtedajšej spoločnosti. Väčšinou paholci, robotníci bez práce, ale aj bývalí zlodeji, zbojníci a prostitútky, ktorí zanechali svoje remeslo. Teda napospol ľudia s hanebnou minulosťou. Boli medzi nimi aj slobodní rybári, zopár sedliakov a bohatších žien, vdov, ktoré svojho rabbiho neskonale obdivovali a starali sa o neho. Dokopy s Ješuom neputovalo odrazu viac ako päťdesiat ľudí. S príchodom zimy sa rozišli a na jar opäť postretali. Sám Ješua vraj trávil zimu na pobreží Stredozemného mora u rodín oných bohatých vdov.

Mládenec, neskôr toľko preklínaný, nosil meno Júda, ktoré bolo medzi Židmi slávne a vážené. Podľa biblických kníh bol Júda synom Jákoba a Ley, zakladateľ rovnomenného kmeňa, ktorý dal židovskému národu kráľa Dávida. Meno Júda nosili aj významní vodcovia vzbúr a povstaní, medzi ktorými kedysi neboli len porážky. Júda Makabejský alebo Júda Galilejský boli národní hrdinovia požívajúci veľkú úctu. Potom však slávne meno dostalo celkom opačný význam. Tento Júda, mládenec obdivujúci svojho učiteľa Ješuu, pokladník skupiny ľudí s pochybnou minulosťou, ktorého dnes poznáme pod menom Judáš Iškariotský, sa stal synonymom zrady. Zločinu najodpornejšieho a najodsúdeniahodnejšieho. Stal sa personifikovaným zlom a keď ľudia vyslovili jeho meno, mysleli na meno celého národa. Ako k tomu mohlo dôjsť? A prečo sa z jedného zradcu stal zradným celý národ? Niečo také je predsa v celej ľudskej histórii, hoci inak plnej najrôznejších zločinov, nevídané. Čo sa to na tých prašných cestách z Galiley do Jeruzalema stalo?

Hovoríme o dráme odohrávajúcej sa na javisku prastarého divadla. Vybudovali ho ľudia v jednej z kolísok ľudstva. V krajine, kde sa našlo doteraz najstaršie známe mesto sveta, Jericho. Na civilizačnej križovatke, ktorá síce z mocenského hľadiska stála bokom, no napriek tomu rozhodujúcou mierou ovplyvnila ďalší vývoj antickej a následne i zrod a prvé kroky kresťanskej civilizácie. Náš príbeh modelovali mnohé faktory. S trochou zjednodušenia možno povedať, že tak, ako za všetkým, čo sa kedy odohralo v ľudskej spoločnosti, aj za Judášovým prípadom sa skrýva politika. Každá dráma má svoj zákonitý vývoj i svojich hlavných predstaviteľov. V prvom rade je to, samozrejme, samotný Judáš. Nazvime ho neskúseným mladým mužom. Potom je tu, Ježiš.

Naivný filozof vznášajúci sa v nadoblačných výšinách. Ďalej učeník Peter, ktorý hrá zbabelého pokrytca. Jeho správanie sa i činy, veď to on trikrát zaprel Krista, nevdojak pripomínajú dnešných politikov. Pilát Pontský je zasa schopný, no už unavený cynik, ktorého nič nebaví. Veľkňaz Kaifáš, bezohľadný sebec a zlý človek, ktorý si doslova vynúti Ježišovu potupnú smrť. Napokon si predstavme poslednú, no z hľadiska budúcnosti veľmi významnú postavu, Pavla, redaktora všetkého schopného. Práve jemu, ale i ďalším neskorším kresťanským autorom sa pripisuje rozšírenie a pravdepodobne aj vytvorenie legendy o Judášovi. V rámci literárneho vytvárania Ježišovho životopisu okrem iného aj s pomocou starého zákona, sa vytvoril pohľad na účinkovanie jednotlivých postáv príbehu, a teda i Judáša. Aby bol príbeh úplný, autori potrebovali zápornú postavu. Zradcu. Obeť. Vinníka. Našli ho. Alebo vytvorili? V podstate je to jedno.