Miesta, kde sa dejú zázraky (potulky Záhrebom a okolím) II.

RACIONÁLNE I MAGICKÉ
Záhreb má 34 múzeí a nie je v silách jediného návštevníka, aby videl všetko. Etnografické múzeum by si však nemal nechať ujsť žiaden turista. Pod jeho strechou sa nachádza 70 tisíc exponátov, dôkazy životného štýlu predkov dnešných Chorvátov: keramiku, z ktorej jedávali, kroje a šperky, ktoré nosili, hudobné nástroje, na ktorých hrali a zabávali sa, zbrane, ktorými sa bránili alebo útočili. Po múzeu nás sprevádzala Mirjana Randić, jedna z organizátoriek nedávnej konferencie o ľudovej medicíne: "Ľudová medicína nie je izolovaný fenomén, je to súčasť kultúrnej histórie každého národa, dôkaz jeho jedinečnosti, vnímania bolesti a vyrovnávania sa s ňou, miesta, ktoré má zdravie a choroba v živote ľudí. Prelínajú sa v nej metódy racionálne s magickými, rituál a symbolickosť," konštatovala M. Randić.

V posledných desaťročiach študovali prax liečiteľov etnografi, antropológovia, sociológovia, filozofi a historici, všetci však ako kultúrny fenomén. Šesťdesiate roky dvadsiateho storočia priniesli nástup medicínskych programov aj do najzapadnutejších končín. Stáročné postupy ľudovej medicíny ustúpili vedomostiam a inštitucionalizovaniu zdravotníctva i medicínskeho školstva. Mirjana Randić: "Mnohé z postupov veda odvrhla ako pozostatky starých kultov a šarlatánstvo, prax bylinkárov však často korešpondovala s modernými farmakologickými poznatkami a magické rituály pomerne úspešne suplovali psychoterapiu. Racionálne jadro sa našlo aj vo viacerých postupoch ľudovej chirurgie, najčastejšie sú techniky liečby zlomenín kostí, čistenia rán a trhania zubov." V Bosne a Hercegovine, Čiernej Hore a južnej Dalmácii sa výskumníci stretli dokonca aj s prípadmi úspešnej trepanácie lebky, zbavenia kataraktov či žlčníkových kameňov.

Po stáročia liečitelia tlmili bolesti hlavy či uší, pomáhali pri úrazoch a záchvatoch, asistovali pri pôrodoch i pri umieraní, radili, ako si udržať zdravie a predĺžiť život, púšťali krv a chránili od zlých síl, dokonca mali svoje prášky do vína, ktoré posilňovali pamäť (!), no a samozrejme radili, ako k sebe prilákať pravého partnera, prípadne ako presvedčiť dievča, aby povedalo áno. Recepty ľudových liečiteľov sa udržiavali v rukopisoch nazývaných ljekaruše. Boli to záznamy návodov na liečbu ľudí i zvierat. Najstaršie ljekaruše pochádzajú zo 14. storočia, väčšina známych ljekaruš je zo 17. a 18. storočia. Niektoré sú písané ručne v chorvátskych dialektoch, iné vyšli tlačou. Často jedna ljekaruša slúžila ako vzor, z ktorého sa údaje prepisovali a šírili ďalej. V 19. a 20. storočí, kedy vzniká národopis ako nová vedecká disciplína, sa ich obsahom zaoberala aj Jugoslaven-ska akademija znanosti a umjetnosti, ktorá vydávala Zbornike za narodni život i običaje južnih Slavena.

Medicínska prax hneď od začiatku 20. storočia začala brojiť proti ľuďom bez akademického vzdelania, ktorí zasahovali do zdravia a choroby. Na dedinách ľudia stále uprednostňovali pri pôrode babu, pri bolení zuba kováča a pri záchvatoch epilepsie "strigu" alebo "strigôňa". V rôznych regiónoch ich nazývali rôzne: babe, babice, babe vračare, vračiteli, vještice, svečenici, vidari i vidarice, biljari i biljarice, travari, ramnači, kostolomci, barbiri, coprnjaki i coprnjice, štrige i štrigoni, krsnici a podobne. Liečili hlavne staršie ženy, na takýto výkon boli predsa len potrebné skúsenosti a prax. Liečitelia a liečiteľky vedeli viac ako bežní ľudia, orientovali sa v prírode, poznali staré obyčaje. Dosť na to, aby sa znepáčili vrchnosti a predstaviteľom cirkvi. V histórii Chorvátska sú doložené procesy s čarodejnicami, najmlad-šia zo sedemtisíc (!) umučených "čarodejníc" mala päť rokov, najstaršia 85 rokov. Veľký hon na čarodejnice sa v Chorvátsku konal v 17. a najmä 18. storočí, kruté mučenie a upaľovanie najmä žien ukončila až Mária Terézia, ktorá na čarodejnice jednoducho neverila.

Alternatívna medicína, čo je tu najčastejšie používaný termín pre iné ako oficiálne liečebné postupy, sa napriek tomu rozvíjala. V 19. storočí boli veľmi populárne homeopatia a bylinkárstvo. Po desaťročiach úpadku dnes opäť ožívajú a tí, ktorí oprášili staré vedomosti ľudových liečiteľov či ich magické postupy, sa nazývajú ezoterici. So spiritualizmom New Age prenikajú aj na Balkán metódy, ktoré tu dosiaľ nepoznali. Populárne je tu vyhľadať takúto pomoc prostredníctvom internetu.

Z MOZAIKY LIEČEBNÝCH METÓD
Etnograf Tucakov v roku 1958 napísal: "Je veľmi ťažké odlíšiť, ktoré z týchto postupov sú naše, balkánske, staroslovanské, a ktoré sú dedičstvom antického, arabského, byzantského, benátskeho, nemeckého a iných vplyvov. Pravdepodobne nikde v Európe sa nenachádza taká bohatá mozaika rôznych liečebných metód ako na Balkáne."

Starých slovanských názvov pre liečiteľa je niekoľko, najčastejšie sa spomína volhv a vrač, a to už v chorvátskych textoch z 10. storočia. Vrač pochádza z indoerópskeho koreňa, kde toto slovo znamená hovor - liečilo sa hlavne hovorením, zaklínaním, sugestívnou i magickou hypnotizujúcou rečou. Vrači odháňali zlých duchov a počarovanie. Čarodejníci (čara je čiara) používali grafické znaky, tak ako iné národy liečili pomocou rún, prípadne zápismi. Starý názov koreniť pripomína používanie rôznych korenín. Súčasný názov ličejnik prebrali od Gótov, ktorí svojich liečiteľov nazývali lekeis. Ženy, ktoré varili odvary používané pri získavaní lásky aj pri potratoch, sa volali travnice. V 13. storočí pribudli bylinkári herbarii, z tohto názvu sa neskôr vyvinulo označenie biljar, prípadne travar.

A tak vo vitrínach múzea vidíme kroj pre nevestu s čepčekom pošitým malými zrkadielkami, ktoré mali odvrátiť urieknutie. Ak by jej náhodou nejaká zlomyseľná suseda nechcela dopriať deti, jej kúzlo sa malo odraziť od zrkadla a vrátiť sa škodcovi späť. Inou variáciou bola šatka pre nevestu plná kovových špirálok, ktoré sa nazývali federi a ich úlohou bolo prepichnúť urieknutie skôr, ako by mohlo uškodiť. Ešte pred päťdesiatimi rokmi brali nevesty takéto pomôcky vážne, dnes sa síce občas nosia pri krojovanej svadbe tiež, ale už len kvôli zábave. V regiónoch južne od Záhrebu bola smútočnou farbou biela. Nosili sa biele plátené šaty a šatka na hlavu z bieleho damašku, hovorilo sa tomu prostina, teda prosté, najjednoduchšie oblečenie vhodné na dobu, kedy človek potrebuje všetky sily na vyrovnanie sa so stratou blízkeho človeka. Biely šat pri smútočnom obrade pochádza z pohanských čias, až kresťania vniesli do neho čiernu farbu. V niektorých dedinách chodili ženy sedem dní pred Veľkou Nocou v žltom kroji, na znamenie "malej žalosti", symbolického žialenia za Ježišom Kristom.

Vráťme sa však k radostnejším životným križovatkám. Ak mladý pár našiel pod plachtou postele počas svadobnej noci škrupinku od vajca, bolo to isté: niekto ich zariekol! V takom prípade sa miestny farár zbytočne namáhal apelovať na ovečky, aby neverili bludom. Mladí hneď ráno utekali za dôveryhodnou starou ženou, ktorá vedela urieknutie zrušiť. Novorodenec od pôrodu až po krst nosil na ručičke červenú nitku, aby neumrel. Dodnes sa na vidieku verí, že náramok z korálu na ruke dieťaťa ukáže, či je zdravé, pretože korál tu považujú za živý organizmus schopný signalizovať poruchu zdravia. V prípade začínajúceho ochorenia vraj jeho farba bledne.

Mirjana Randić pripomína, že v niektorých prípadoch sa dá nájsť aj v ľudovej medicíne mágia prepletená s racionálnou podstatou. Napríklad? "Deťom sa často dával cesnak, síce proti urieknutiu, ale keďže dnes vieme, že cesnak má antibiotické účinky, ničil baktérie, a tak svojím spôsobom predsa len dieťa chránil. Kolísku s novorodencom pokrývali tenkou šatkou, ktorá ho izolovala pred nákazou, ak vošiel chorý dospelý. Novorodenca sa mohol dospelý človek dotknúť len potom, ako si umyl ruky alebo si ich očistil nad ohňom." Na detskú kolísku sa často kreslilo "Šalamúnovo písmo", pentagram, ktorý dieťa chránil pred zlými silami. Zázraky tu vždy fungovali dobre.